Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, ale to čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si želal, l…
Posledné príspevky

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.

Dcéra otcovi

Otec môj život tvoj ako nepopísaná kniha je,
že ju ďalej píšeme spolu zdá sa mne.

Snívame spoločný sen, kde je pokoj a láska len,
to zaručí nám krásny život každý deň.

Tvoja ruka je mi vždy oporou veľkou,
pocit bezpečia mám vždy, keď som s tebou.

Zlo sveta, spustilo sa na teba viem,
ty však nenašiel si cestu zoň von späť k nám sem.

Marha divá berie nám Ťa zo sveta, 
otec prosím, nedaj sa vziať pre beda!

Otec, otec ... hľadám Ťa v tme,
No Ty oči zavreté máš v tom sne.

Obloha stemnie, sčernie celý svet,
Pocitu bezpečia v mojom srdci viac už niet.

Ležíš v kvetoch, bez života, všade bôľ a chlad,
dnes odprevadím Ťa už navždy a posledný krát.

Srdce krváca, duša bolesťou horí,
otec sa mi do hrobu chladného borí,

volám Ťa otec môj jediný, nariekam, žiaľ ma mučí, ťaží,
na sto krát Ťa prosím vstaň a vystúp s pod tých smutných ruží.

Hádžem kvet, padá slza, ruky sa mi trasú,
lúčim sa s tebou na otec, kým Ti navždy zhasnú.

Prajem Ti ocko krásnu cestu do raja,
verím, že stretneme sa tam raz obaja.

Maj sa…

Slzy z lásky

Zuzka sa prebudila na štebot vtáčikov, ktoré poletovali popred oblok a naťahovali o kúsok oschnutého chleba. Vyskočila z pod periny na rovné nohy, oviazala si zásteru a utekala do komôrky po drevené vedro. Chalúpka rozvoniavala čerstvou kávou, čo mi mať skoro ráno postavila na pec, pred tým ako odišla do dediny. „Nesmiem zabudnúť Stračku vyčesať, ako mamka prikázali, pokarhali by ma“. Hútala si popod nos. Rázom sa v behu otočila a vzala z police česák a zastrčila do zástery. Rezko vybehla z kuchyne von a tenučko zhíkla ako ju ranná rosa zastudila na nôžkach. Usmiata za chichotu bežala k potôčiku nabrať vody pre Srtačku. Po ceste späť stretla tetu Žofku. „A čo tak z vesela Zuzižka moja“? „Teta dnes je najmilší deň môjho života“. Stískajúc, radosťou ruky z sebe hovorí Zuzka. „A čože sa má dnes stať, keď je ti dnešný deň najmilší“? „Tato dnes prídu z pánskeho domov a Tomáško môj ho chce dnes žiadať o ruku moju“ odpovedala nadšene Zuzka. „Ešte sa ty moc neteš dieťa moje, až sa mi neutrápi…

Prší

Padá letný dážď, zmýva útrapy dňa z mojich pier.
Čistý a krásny dáva mi mier.

Ako divoká voda, čo z neba dušu hladí,
tak spokojnosť sama mi v ten moment z oči hľadí.

Vzopnem ruky k nebu a ďakujem zemi za tú nehu,
ktorú zaslúžil som si dnes za odmenu.

Brána do pekla

Nedávno som na internete natrafil na článok o kolskom vrte. Pamätám si, že pred istým časom boli tejto témy plné noviny aj televízia. Kolský super vrt bol projekt započatý v 60-tych rokoch minulého storočia sovietskymi vedcami. Vedci mali v pláne preniknúť až do neprebádanej oblasti, kde sa prelínajú zemská kôra s plášťom – tzv. Mohorovičičova diskontinuita. Tá je tak hlboko 20 – 90 km pod kontinentmi, 10 – 20 km pod oceánmi. V 80-tych rokoch geológovia počas svojho bádania údajne zaznamenali hlasy ako z pekla. Existuje aj zvukový záznam s údajnými zvukmi z pekla. Po istom čase sa o tom prestalo hovoriť a nedávno sa dostala na verejnosť informácia, že to bol podvod, výmysel. Hovorilo sa o klasických konšpiračných teóriách o zastrašovaní USA a podobne. Ale toto len na okraj. Mňa v tejto súvislosti napadol jeden skutočný príbeh, ktorý sa odohral na konci druhej svetovej vojny v obci kde som vyrastal a strávil celé svoje detstvo. Príbeh je to dosť desivý, ako deti sme sa báli na to len p…