Preskočiť na hlavný obsah

Církev


Čo to vlastne je? Dokáže niekto odsledovať spätne v knihách kde sú korene, za akých podmienok vznikala a za akým účelom? Každý si úzko spájame s kresťanstvom, bohom a vierovyznaním. Pri racionálnom naproste nezaujatom pohľade, tu nenájdeme žiadne spojitosti. História cirkvi je tak ďaleká, že len málokto vyvracia spojitosti. Každý ju berie tak ako ju prezentujú jej predstavitelia. Božskú čistotu a predlohu života, ktorý ma správny kresťan žiť. Kto tu predlohu píše? Boh Ježíš? Povodne božie slovo z biblických čias bolo prekrútené cirkvou na svoj vlastný obraz, pre obohatenie sa, upevňovanie moci a zastrašovanie ľudí. Za čias inkvizície bola normálna vec, že zatvárali ľudí do žalárov kvôli tomu, že odmietli dať si pečené prasa a to len z toho dôvodu, že cirkevná hliadka domyslela, že" neje bravčové tak je žid" Po nekonečnom úmornom mučení, dotyčný chudák priznal aj to čo pravda nie je. Nepripomína Vám to praktiky gestapa? Od tých čias sa veľa zmenilo, či už na základe zmeny politického režimu, či dobových návykov. Na základe toho cirkev strácala na moci. Dnes sa prezentuje troska v inom svetle. Rodinkárenia, úplatky a prospechárstvo sú, ale na dennom poriadku. Nehovoriac o extrémoch, ako sú zneužívanie deti a okrádanie. Naši " pastieri" posudzujú dobrého a zlého kresťana, na základe prítomnosti na omšiach, oferách. Kde Ježiš kázal povinnosť navštevovať kostol. Veriť, modliť sa a kresťansky žiť môžeme predsa všade. Kostol bol vymyslený na zhromažďovanie ľudí a kázaním na vnucovanie cirkvou upraveného kresťanského obrazu. Rovnaký Meter na všetkých je im tiež cudzí pojem, kupovanie odpustkov tak isto. Ako je možné, že farár jednej nemenovanej obce odmietol ráno v deň obradu pokrstiť dieťa žene, ktorá žila v nemanželskom zväzku a o pár týždňov bez problémov a pripomienok dovolil to samé žene, čo má nemanželské dieťa? Asi bolo tým že "pánko" si sem tam k spomínanej rodine zaskočil v nedeľu na obed, ale na základe pozvania samozrejme. Ako môže človek, ktorý vodu káže a víno pije, kázať ľudom pokoru a skromnosť? Prečo počúvame ľudí čo vyciciavajú dôchodcov a starých ľudí s rečami typu "za to sa budete mat v nebi lepšie". Nie je zriedkavosťou, že naši "pánkovia" majú potomkov so svojím služobníctvom z fary, či inými ženami. Od takého človeka si necháte kázať o zdržanlivosti a smilnení? Ľudom skromnosť kázať, vyvážať sa na parádnom fáre a stavať si za cirkevné dom... Toto vôbec nie je v súlade s kostolným poriadkom. A už vôbec nie je v poriadku hláška "chcel by som požiadať ľudí, aby do zvončeka nehádzali mince, ale papierové bankovky a to preto, lebo cinkanie mincí ruší ľudí pri modlitbách", alebo zvoziť ženy na konci omše, že: "dnes je kvetinová výzdoba kostola úbohá, polepšite sa". Samozrejme nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca. Sú ľudia čo to myslia vážne a úprimne s duchom kresťanstva, ako ho Ježíš kázal. Som kresťan katolík, zo zdravým racionálnym rozumom, cirkev neuznávam.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.