Preskočiť na hlavný obsah

Moc, vláda a spokojnosť


Všetci sa zaoberáme našou životnou situáciou, ktorá sa odvíja od mocenského a politického diania v krajine kde žijeme. Je to medzinárodná tematika takže je univerzálna líšiaca sa len v určitých ekvivalentoch spôsobu riadenia krajiny jej lokalizácie, religionistiky a miestnych zvyklostí . Nerád polemizujem a nezvyknem nikomu vnucovať vlastný názor, preto budem posudzovať situáciu objektívne a z nadhľadom.

Človek žijúci v krajine, kde funguje daňový poplatkový systém v podobe ako ho poznáme dnes, nebude nikdy spokojný. Stále sa len sťažujeme a každý z nás má „300“ zlepšovákov a riešení ako by to malo fungovať, samozrejme podľa vlastných predstáv. Je síce pravda, že pokiaľ ľudia nie sú spokojní, tak by mala vláda premýšľať nad reformami, ktoré by mali ľudí priviesť k spokojnosti, čo nie je možné. Môže byť v štáte 15 ľudí a jednotná vláda s najlepšími úmyslami, ale ani tak nebudú všetci spokojní. Človek to má proste v povahe, byť nespokojný aj keď mu nič nechýba. Politici resp. ľudia čo „ťahajú za povrázky“ sú idividuá, čo nepozerajú na iných. Ich prioritou je len vlastná zábezpeka, resp. zábezpeka vlastnej rodiny. Verejne tvrdia iné veci, čo im maľujú svätožiaru nad hlavu, ale myslím, že pre svoju obhajobu a udržanie si svojej pozície sú schopní povedať všetko.

Pred volebným obdobím každý sľubuje, všetci posielajú medové reči do éteru. V počiatkoch úmyslov to v skutku mohlo byť myslené úprimne a zo záujmom o verejné blaho. V momente keď sa dotyčný dostane k „válovu“ sú sľuby pretransformované, upravené podľa predstáv kolegov často krát aj kolegov s odlišnými názormi. Pokiaľ si chcú udržať rozprávkové platy, odmeny a luxusné limuzíny, tak musia ťahať za jeden povraz. No a úprimne ruku na srdce, kto z Vás by odmietol, mať sa dobre na úkor druhých, vylučujúc zapálených revolucionárov. Pokiaľ by sa začal niekto „okato“ vynímať tak by dlho nepoúradoval.

V politike sa točí „spústa“ káuz. Jeden týždeň je veľké „bu-bu-bu“ v médiách a o pár dní potom to už nik nespomenie. V tomto prípade „ ruka ruku myje“ zabezpečuje existenciu ľudí v riadený štátu. Záležitosti ako voľby nemenia vôbec nič. Každý sa zmení po zvolení aj napriek sľubom na obraz zastávajuci väčšinou.

Pokiaľ sa nezamení celá štruktúra fungovania toho systému tak tu budeme mat stále ten sám problém aj 100 rokov. Radikálna zmena môže naštartovať regeneračný proces. Samozrejme je to len malý krôčik vpred. Takt a smer musia udávať ľudia v tomto zúčastnený pod striktnou kontrolou širokej verejnosti založenej na štatistických údajoch priemerného názoru obyvateľstva. Je to vec, v ktorej sa nedá garantovať funkčnosť, už len kvôli ľudskej chamtivosti. Ľudia hľadajú chybu vždy len v tých čo sú za „kormidlom“ . Lenže na základe našej povahy môžem len konštatovať, že každý z nás by sa správal rovnako. Pokiaľ nezačneme inak premýšľať a kým si nezmeníme rebríček priorít, tak zlepšenie nie je v dohľade a tým myslím dohľadnosť na generácie nie roky terajšej generácie.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.