Preskočiť na hlavný obsah

4 ročné obdobia



4 ročné obdobia nás sprevádzajú po celý rok, stále dookola. Je to magický kolobeh, ktorý nemá možnosť, každý na našej planéte sledovať a zažiť v takej rozmanitosti ako v našich končinách. Celá táto krása začína jarou, keď všetko ožíva, všetko sa znova po dlhom kľudnom spánku prebúdza k životu. Vo vzduchu sa nesie ľahká vôňa, ktorú jar zo sebou prináša. Voda v našich riekach a potokoch sa dáva znova do pohybu ,tráva a stromy začínajú rašiť, vtáky rezko poletujú, ľudia naberajú novú energiu po zimnom prečkávaní. Nálada sa zmení, všetko ide rýchlejšie a viac nás baví. Takto zažívame každý rok náš malý nový začiatok. Za krátko sa ani nenazdáme a nasleduje leto. Dni sa predlžujú markantne deň po dni. Jar pomaly končí svoje čaro nového života a prenecháva priestor novej etape zrelého rozbehnutého života. Zvieratá sa tešia potomkom, ľudia a deti zas krásnemu teplému počasiu a osviežujúcim chladivým búrkam s vôňou ozónu vo vzduchu, ktoré si môžu spoločne užívať počas letných prázdnin . Je to očista pre krajinu, aj ľudského ducha. Leto nám beží tak rýchlo a príjemne, že sa ani nenazdáme a sme na jeho sklonku, kde sa chystá prenechať štafetu jeseni. Deťom sa končí čas prázdnin a dospelý sa vracajú do pracovného stereotypu. Ľudia začínajú byť menej aktívni . Stromy a lúky začínajú meniť farby. Hrajú všetkými možnými druhmi farieb, lúky prichádzajú o svoju zeleň a žltnú. Suché steblá trávy sa osamotene hýbu sem a tam vo vetre nesúcom posledné odkazy slnečných lúčov babieho leta. Vzduchom sa nesie ťažký dym spálenej pokosenej trávy. Z komínom rodinných domov sa ťahá hustý dym, ktorý sa pri nízkom tlaku vzduchu ťahá po obciach ako veľká perina. Pár krát som si takúto situáciu osobne vychutnával pri jesennej prechádzke po dedine s discmanom a trefnou pesničkou od legendárnych Scorpions – When The Smoke Is Going Down, kombinácia textu skladby a ťažkej vône dymu z komínov domov je neopísateľná , kto tú skladbu pozná a má rád Scorpions vie o čom hovorím . Príroda sa pomaly ukladá na dlhý zimný spánok. Všetko sa pomaľuje, vtáky prestávajú spievať, odlietajú do teplých krajín, už len sem tam natrafíme na nejakého zblúdilca, čo zmeškal hromadný odlet. Lesná zver sa sťahuje vysoko do hôr, na záhradách vidno čoraz menej ľudí, každý odpočíva v pohodlí domova. S pádom posledného lístka prichádza zima. Padne prvá vločka a na zemi sa začne pravidelne objavovať striebristá námraza. Teploty klesajú hlboko pod nulu, všetci sme nababušený, červenejú nám nosy a každý z nás sa teší na teplý vyhriaty domov. Dlhé zimné večery nám pomáhajú prečkať naši verní kamošši telka, počítač s pripojením na internet, videohry. Pohľad z okna rodného domu v noci, keď sneží a padajúce vločky osvetľuje sodíková výbojka vereného osvetlenia je nepopísateľný. Tak isto ako aj cesta na vlakovú zastávku večer keď sneží a snehové vločky padajú na ramena s tým, že každý dopad vločky na silonovú vetrovku, je krásne počuť. Takáto symfónia, že ako balzam na dušu. Rok sa nám postupom času začína chýliť ku koncu a celý kolobeh začína od začiatku. Toto sú drobné pocity a postrehy toho krásneho kolobehu, ktoré má každý z nás inak zafixované. Jeden z najkrajších opisov celých ročných období z aktivitami s mini spojeným je v knižnej trilógii Slnko vystúpilo nad hory od Ľuda Ondrejova. Je to krásne vykreslenie ročných období pohľadom staroslovenského vidieka ponímané vtedajšou mentalitou ľudí žijúcich v danom čase. Každému kto má rád slovenský vidiek v jeho niekdajšej podobe odporúčam knihu prečítať. Určite u toho budete mať prínos aj v názoroch a pohľadoch na dedinskú jednoduchosť a nevyhnutnosť už dnes zanedbávaných a zabudnutých tradícii, povier a priorít.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.