Preskočiť na hlavný obsah

Žena-Manželka-Partnerka


Človek je naprogramovaný, žiť v páre, či dlhodobo, alebo krátkodobo, je už záležitosť jedinca. Celý svet sa točí kolo vzťahov, partnerstiev. Muži si hľadajú ženy a ženy mužov. Toto všetko prebieha podľa vlastne zvolených kritérií a priorít. V každej epoche, či kultúre sa pripisujú za priority iné kritéria a hodnoty. V dnešnej dobe sa bavíme hlavne o finančnom zabezpečení do budúcnosti, či už žien, či u mužov. Často to hraničí z vypočítavosťou ba až z chamtivosťou. V minulosti sa tieto priority líšili len v maličkostiach. Výzor, city a chémia hrajú tiež významnú rolu. Sú to animálne pudy, ktoré často vnímame len podvedome. Ale nútia nás , k tým najdôležitejším rozhodnutiam. Vždy to začína záujmom získať toho druhého. Zaimponovať mu a stať sa pre neho zaujímavým partnerom. Do snahy investujeme často krát maximum. Cez schopnosti, vzhľad, oblečenie, hmotný a nehmotný majetok až do pretvárku, ktorou celé toto divadielko „dochucujeme“. Celé nám to dáva celok, ktorý ponúkame svojej polovičke ako obraz samého seba . Na základe tohto si potencionálny partner vyberá a rozhoduje sa. Týmto sa to všetko začína. Keď sa nám podarí niekoho si získať, je len na nás dvoch aký smerom budeme naše spolunažívanie púšťať. Niektorý skúšajú partnerov za účelom vybrať si toho najideálnejšieho, iní si chcú užívať. Koniec koncov to väčšinou vždy končí u manželstva a rodiny. Nechcem popisovať, každý prípad za identický s mojim článkom, ale je veľa takých situácií v rodinách a manželstvách. Ako som už písal, tak každý z nás si pri hľadaní partnera neodpustí aké, také divadielko a pretvárku. Celý život sa človek pretvarovať nedokáže a to zvlášť pri každodennom kontakte s partnerom. Časom človek začne ukazovať svoju pravú tvár. Začne načisto prejavovať svoju osobnosť. A len v málo prípadoch, že sa povahy zhodujú, alebo dopĺňajú a ideálne spolužitie. Pravdu povediac si myslím, že ideálne spolužitie neexistuje. Ale týmto rovnováham sa v tomto článku nechcem venovať. Chcem poukázať na skutočnosť, ktorá nikomu z nás nie je cudzia, ale málo kto si uvedomuje jej závažnosť a dôležitosť vo vyrovnanom partnerskom vzťahu, manželstve či živote. Ide o ženu a jej pozíciu vo vzťahu po dobu dlhšieho trvania, ako už naznačuje nadpis článku. Vo väčšine vzťahov má muž majoritnú či vodcovskú pozíciu. To ho činí, vodcom, ochranárom, alebo tútorom rodiny. Často krát však zaslepený tieňom svojej veľkosti, zabúda na ženu ako najdôležitejšie pojivo vzťahu. Nikdy nedocení jej dôležitosť a nepokladá ju na dôležitú. Neodkáže priznať rovnocennosť ba až nadradenosť ženy vo vzťahu či manželstve. Neuvažuje nad tým, ani nechce z obáv ohrozenia svojej vodcovskej pozície. Väčšina týchto procesov a myšlienkových pochodom prebieha podvedome v našich mysliach počas behu života nepozorovane. Pri hádkach zhadzujeme ženy, nepripisujeme im zásluhy zo rodinu a jej súdržnosť. Považujeme sa za pánov tvorstva, za neodmysliteľnú časť. Čo je z časti aj pravda, určite hrá muž veľmi dôležitú rolu v partnerstve, ale nie až tak nadnesene ako sa sám považuje. Prečo nechce uznať poctu žene za starostlivosť o neho, za vynosenie, privedenie a starostlivosť o potomka ako matka. Už len vďaka za to, že je zodpovednou matkou je obrovská váha, ktorú chlap prehliada. Je univerzálnym pojivom, čo udržuje rodiny pohromade. Má prehľad o narodeninách rodinných príslušníkov, dokáže sa postarať o darčeky, bez problémov organizuje rodinné stretnutia má prehľad o tom, čo v domácnosti chýba. Má víziu zveľaďovania domáceho hniezdočka do budúcnosti . Vďaka nej máme celá rodina chutné jedlo, čisté oblečenie a prijemne sa cítime. Toto sú všetko veci, ktorým chlap neprikladá žiadnu dôležitosť. Ale v skutočností je to zhluk drobností, ktorý zabezpečuje chod domácnosti a rodiny. Prídeme na to, až keď sme nútení dôsledkom odlúčenia či inej udalosti, nútení starať sa sami o seba a tieto všetky „drobnosti“ nám naraz dávajú zmysel, vnímame ich a začnú mám chýbať „viac ako soľ“ Postupom času, nám začne dochádzať dôležitosť ženy, partnerky, manželky ako neodmysliteľného článku vzťahu, manželstva rodiny. Každý z nás by si mal vstúpiť do svedomia a po premýšľať nad správaním samého seba voči partnerke. Predídeme tak nepríjemnostiam, predídeme množstvu hádok a komplikáciám. V tomto článku nie je uvedený recept na šťastie ani nič podobné. Je to len malá časť šťastia, ktorá je vždy situovaná úplne inak. Žiadna situácia v manželstve, či partnerstve je iná a špecifická, preto nie je univerzálne riešenie. Nakoľko povahy partnerov sa môžu diametrálne odlišovať, tak nám vzniká vždy nová situácia a skutočnosť. Musíme sa naučiť zaobchádzať zo slovami a voliť ich uvážene z rešpektom a úctou. S rozvahou nám pôjde všetko ľahšie.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.