Preskočiť na hlavný obsah

SPOLOČENSTVO

 
Od počiatku čias bolo spoločenstvo ľudí základnou formou spolunažívania. Už naši pra predkovia pochopili výhody spoločenstva, či pri prežití, love, alebo iných aktivitách zabezpečujúcich prežitie ľudstva. Nikdy to nebolo bezproblémové, ani nikdy nebude. Ľudia majú rozličné povahy, ktoré si často nesedia. Pár dní sa dá hrať pretvárka. Ale to trvá veľmi krátko. Po pár momentoch si začne predierať cestu na povrch pravá tvár, ego, a ďalších pár vlastností ktoré bývajú podmienené povahou ľudí v spoločenstve. Niekedy sa stáva, že sa povahy čiastočne v profiloch zhodujú. Ale nikdy sa nestotožňujú. Komunikácia je v tomto prípade bezproblémová, spolunažívanie jednoduché. V oboch prípadoch sa ľudia v spoločenstve pretvarujú z jednoduchého dôvodu chcú rýchlo zapadnúť do kolektívu a byť jeho uznávanou súčasťou. Ďalšou vecou je zloženie spoločenstva. Pokiaľ sa spoločenstvo skladá z časti mužov a z časti žien. Svet žien a mužov sa diametrálne odlišuje. Preto je pravdepodobnosť zhody pováh v spoločenstve mužov a žien veľmi nízka, ale nie nepravdepodobná. Časom sa začnú prejavovať všetci jedinci. Začnú sa prejavovať vodcovské schopnosti. Pomaly sa začne formovať štruktúra a hierarchia spoločenstva. Keď sa hierarchia úplne sformuje tak väčšinou ostáva nezmenená pokiaľ sa nezmení konzistencia spoločenstva. Ako napríklad príchod nového člena. Tu sú len dve možnosti, buď západné, alebo nie. Ak nezapadne tak ho väčšinou spoločenstvo v záujme fungovania a zachovania hierarchie spoločenstva vylúči, respektíve prinúti odísť. Každý člen spoločenstva vníma podvedome správanie nového člena a podľa vyhodnotenia sa k nemu adekvátne správa. Dôležitá skutočnosť je že nik nemyslí len na seba ale myslí na spolok. A chce to najlepšie nie len pre seba, ale pre celé spoločenstvo. Je to funkčná bunka ktorá sa správa ako jedinec. Komunikácia je najdôležitejším aspektom dlhodobosti spoločenstva. Zostať sám sebou a komunikovať je základom úspešnosti spoločenstva. To vedeli už naši pra- predkovia.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.