Preskočiť na hlavný obsah

Zlatokopka trocha inak



Ahoj svet tu ma máš. Mám sa fajn a volám sa Eleanor. Mala som sa volať inak, ale maminka sa rozhodla inak, po svojom. Pekne rastiem, maminka sa o mňa dobre stará som ako princezná, mám ružové šatôčky, aj topánočky. Mne sa spočiatku nepáčili, ale maminka hovorí, že je to tak správne. Tak si zvykám. Rastiem stále rýchlejšie, v škôlke mám málo kamošiek. Maminka mi stále hovorí, že som výnimočná. Pomaly si na to zvykám. Už o chvíľku pôjdem do školy a budem veľká. Škola sa začína, maminka mi stále pripomína, že som výnimočná. Zasa mám málo priateľov. Školou sa predieram sama, silniem, ale stále neviem čím v budúcnosti budem. Mama mi povedala, že to nie je najdôležitejšie. Vraj tá správna partia a správny životný partner sú najdôležitejší. Dospievam stále neviem čo chcem od života a veľmi sa mi páči jeden chlapec, mám ho rada, ale iba tajne, lebo mame by sa nepáčilo. Má 4 súrodencov a jeho rodičia obaja pracujú v miestnej fabrike. Čo mám robiť? Maturujem. Som dospelá, môj vysnívaný chlapec odchádza študovať. Chcela som aj ja, ale mamina mi povedala, že v dnešnej dobe to je strata času. Hľadám si prácu a podarilo sa, prijali ma na stáž do jednej firmy. Pracujem ako pomocná sila v učtárni. Dostávam samé komplimenty. Dnes ma jeden kolega pozval na večeru, pracuje ako vrcholový manažér. Večera bola super, v sobotu ideme zas. Teším sa, príde po mňa svojím mercedesom. Aj s maminkou si rozumie, som šťastná. Po večeri ma pozval k sebe. Už fungujeme takto mesiac. Dnes som zažila veľké prekvapenie, v našej firme sa objavil môj dávny vysnívaný princ, pracuje ako rozvoz pošty. Znova mi padol do oka. Neviem, čo mám robiť, je nezadaný. Dnes večer som to povedala mame. Nepáčilo sa jej to. Tak sa mu vyhýbam, síce je pekný a nemá nadváhu ani riedke vlasy a veľmi sa mi páči, ale nedokáže ma dostatočné zabezpečiť. Nasadím si klapky na oči a pôjdem si za svojím. Môj vzťah je vážny, o mesiac sa budem volať Eleanor Schwarzbacher-ová. Som tehotná, ale nemám strach, dieťa príde na svet zabezpečené. Som šťastná... Ubehlo pár rokov, máme 3 deti, teda mám 3 deti, sú krásne. Manžel stále pracuje, je stále na cestách. Som sama. Dnes som stretla pri prechádzke parkom s deťmi, môjho vysnívaného princa s rodinkou. Sú takí šťastní..... Som sama, ale ešte že mám deti. Manžel o mňa stráca záujem, mám pocit, že si našiel inú. Toto som nechcela. Deti odchádzajú študovať a dospievajú. Ja som sama. Takto som to nechcela, preletela som životom. Ilúziu šťastia som pocítila len chvíľku. Už vidím priority v živote inak. Volám sa Eleanor Schwarzbacherová. A ty už vieš ako sa budeš resp. chceš volať?

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.