Preskočiť na hlavný obsah

VÝCHOVA



V dnešnom svete je výchova detí skutočná výzva. Medzi ľuďmi- rodičmi je mnoho metód názorov a spôsobov výchovy, že sa v nich dá len ťažko vyznať. Malé dieťa si už od prvých momentov vnímania sveta a vecí kolo neho, začína utvárať vlastnú osobnosť. Výchovnými praktikami, ktoré aplikujeme, jeho osobnosť meníme a formujeme, čo si ja osobne myslím, že nie je dobré. Pretvárať niekoho na vlastný obraz resp. na obraz, s ktorým sme stotožnený, ktorý má často krát veľa zlých vlastností, len preto, že chcem aby syn, či dcéra bola ako ja je hlúposť, „krátkozrakosť“ a sebeckosť. Dieťa by malo vyrastať a formovať sa podľa vlastných záujmov a priorít. Na rodičovi by malo byť postrčenie a nasmerovanie na tú správnu cestu. Nie však nútenie často nechcených vecí. Nehovorím však o veciach, ako sú jedálníčkové návyky, oblečenie a podobne. Len pri samo vývoji osobnosti bez sugerácie získavame významných ľudí a osobnosti, čo značne prilepšujú našej spoločnosti ( vedci, umelci a pod. ).

Deti sú často nezvládnuteľné a tvrdohlavé, čím sú staršie, tak sa čím viac snažia presadzovať svoje “maniere” ( čomu za úspech vďačí ľudský druh ). Sú to väčšinou drobné veci ako jedlo, spánok, zákaz “toho a oného”. Väčšina to rieši krikom, čo celú situáciu len zhoršuje. Rodič je podráždený, dieťa ešte viac vyprovokované. Nemôžeme sa na to pozerať našimi očami. Dieťa premýšľa inak a neuvedomuje si určité logické zväzky a postupnosti. A my sme tu od toho, aby sme mu to vysvetlili tak, aby to pochopilo. Samozrejme to nejde hneď. Dieťa to po väčšinou zabudne. Ale pravidelným vštiepovaním sa to vždy podarí. Treba na to pevnú vôľu a nervy. To sa zdá byť náročné, ale do výchovy vlastných detí, čo sa počíta hlavne do ich budúcnosti a Vašej vizitky je to každopádne je minimálna investícia, ktorá sa nám aj naším potomkom niekoľko násobne vráti. Často diskutované sú aj fyzické tresty v primeranej miere. Dnešný svet a naše aktuálne zákony sú tak idiotsky postavené, že to až bolí. Majú chrániť týrané deti, deti v zlých sociálnych podmienkach, ale z podstatnej miery sú nedoriešené, ako každý zákon, ktorý naším politikom neprináša osobný zisk. Len treba zatvoriť “huby” aktivistom a odborárom. Dnes stačí, aby ste doma mali susedu, ktorá Vás z nejakého dôvodu nenávidí a Vaša ratolesť má “svoje dni” a vystrája. Dostane po zadku “výchovný výprask” čoho následkom je samozrejme plač, ktorý už spomínaná suseda začuje. Tá následne zavolá sociálku a ráno máte návštevu zo sociálky, ktorá Vám môže odobrať dieťa na dobu doriešenia prípadu. Toto poznačí človeka aj dieťa na psychike do konca života.

Podľa mňa sú takého výchovné metódy v poriadku pokiaľ sa samozrejme aplikujú v primeranej miere. Keď je dieťa v určitom veku, pochopí, že slová sa dajú ignorovať. Tak si zmyslí: „Prečo poslúchať keď netreba“. A postupnosťou dohovárania a v konečnej fáze následného výchovného výprasku kombinovaného s ďalším dohováraním pochopí, že na túto metódu, je krátke. Všetko v zdravej primeranej miere samozrejme.

Máme tu aj exotov, ktorý preferujú americký štýl výchovy typu, nechať dieťa nech sa vychováva samo. To je síce pekná myšlienka, ale nedotiahnutá dokonca, resp. upravená tak, aby vyhovovala ľahostajným a nezodpovedným rodičom, ktorým sú aj ich vlastné deti “ukradnuté” no a takto si vychováme problémových jedincov, ktorý sú celý život na okraji našej spoločnosti. Vo väčšine takýchto prípadov, vychováva dieťa jeho okolie. Sami dobre vieme, ako takáto výchova dopadá. Výsledkom sú „deti ulice“. Dieťa sa môže vychovávať samo, kde rodič vystupuje ako rovnocenný partner – učiteľ a ide mu príkladom. Takéto systematické smerovanie je veľmi efektívne a často krát pohne aj s problémovými deťmi. Je síce časovo náročné, ale keď si pripravíme dobrý základ, zázemie a priateľské prostredie, tak máme pol cesty k úspechu za sebou.

JE TO VO VAŠÍCH RUKÁCH....

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, ale to čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si želal, l…