Preskočiť na hlavný obsah

"Mental"


Mentálne postihnutie je intelektové znevýhodnenie jedinca v spoločnosti. Je sprevádzané geneticky podmienenými syndrómami , viacnásobné postihnutie je previazané na fyzicko- deštruktívne faktory na tele. Vyznačuje sa podpriemernou inteligenciou, častým nepredvídateľným správaním, podmieneným vonkajšími vplyvmi ,ktoré môžu vyvolať nežiaduce reakcie u pacienta a jeho okolie. Jedinec zaostáva vo vývoji a nedokáže sa adaptovať do okolitej spoločnosti. Tento stav nie je podmienený vekom, často kráť to môže mať za následok aj úraz počas života, alebo nejaká závažná psychologická trauma, ktorá celý tento proces spustí.

Začleňovanie mentálne postihnutých ľudí do spoločnosti je v dnešnej dobe viac než žiaduce. V dnešnom ponímaní sveta sa chcú aj títo ľudia čím najviac priblížiť spoločnosti okolo nás. V našej krajine je mnoho podporných programov na začleňovanie týchto ľudí medzi nás. Ale ako v našej krajine býva zvykom, nie každá rodina si takéto časovo aj finančne náročné procedúry môže dovoliť. Časť z nich je financovaná štátom, ale nie vždy je ľahké splniť podmienky na získanie dotácie tohto druhu.

Je pravdou že väčšina obyvateľstva z inklúziou mentálne postihnutých ľudí plne súhlasí a súcití s nimi, ale v našich končinách nie je toľko sociálnych programov na implementáciu mentálne postihnutých, do normálneho života, medzi svoje rodiny a okolitú spoločnosť. Vo väčších mestách je výskyt už spomínaných socialnych programov uz hojnejší. Je to hlavne tým, že sa tam nachádza viac sociálnych zariadení s patričným vybavením a odborným personálom, ktorý je schopný previesť profesionálnu pracú. Ďalším faktorom sú aj chýry z histórie o zlej starostlivosti, o postihnutých, o zneužívaní a týraní. Z toho dôvodu sa aj rodinný príslušníci boja o svojich príbuzných a starajú o nich radšej doma. Je obdivuhodne, že existujú ľudia, ktorý sa angažujú do vzdelávania mentálne postihnutých ľudí s rozmanitými vadami na duši aj tele. Každý z nich vyžaduje individuálny prístup k osobnosti. Proces učenia je veľmi zdĺhavý a komplikovaný, ale snaha o pomoc týmto ľuďom z vzdelaním by sme mohli brat ako vysoko humanitnú záležitosť o zlepšenie kvality života mentálne postihnutých ľudí. Poskytnutie vzdelania postihnutým deťom, aj dospelým jedincom ponúka obrovské šance začleniť sa do normálneho života a každodenného diania. Riešiť pre nás banálne otázky a situácie v bežnom živote je bez pomoci odborných pedagógov nemožné. Samozrejme nie je rovnaká úroveň vzdelania pre všetkých mentálne postihnutých ľudí rovnaká. Závisí na závažnosti duševného stavu, stupňa postihnutia a často kráť aj fyzickom postihnutí, ktorým býva niekedy mentálne postihnutie sprevádzané. Diagnózy sú rôzne, ale v každom prípade je vzdelávanie týchto jedincov veľký krok vpred v sociálnom systéme. Hovoríme predsa o ich živote, ktorý je pre niekoho dôležitejší ako ten vlastný. A ten život by mal byt čo najkvalitnejší, keď už títo ľudia musia žiť s takým osudom ako im boh nadelil.

SME LEN ĽUDIA A NIK Z NÁS NEVIE AKO DOPADNE. POMÁHAT JE NAŠA HUMÁNNA POVINNOSŤ.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.