Preskočiť na hlavný obsah

Tvorivosť


Ľudská tvorivosť si nezaslúži ,aby sa o nej písalo ako o fyzike, či matematike, alebo aby sa popisovala a skúmala ako nejaká veda. Je rozmanitá a osobitá. Je to zhluk informácií, pocitov a podnetov, ktoré nás prinútia buď k činom alebo prejavom. Je to fyzický prejav nášho duševného stavu. Tvorivosť je tak rozmanitá, že sa nedá zaškatuľkovať do nejakej analýzy alebo ex celovej tabuľky. Na svete je 6 miliárd ľudí, každý z nich ma vlastnú osobnosť, vlastné pocity a vlastný štýl prejavu. Všetko to vychádza z nášho podvedomia, ktoré je úzko späté z našou osobnosťou. Čím je puto silnejšie, tým viac dokážeme naše pocity prejaviť buď v piesňach, obrazoch, myšlienkach, hudbe, filmových dielach, alebo nás inšpirujú k dielu. Keď človek tvorí, tak utvára zrkadlový obraz svojej duše, ktorý poskytne celému svetu. Málokto si to uvedomuje, ale všetky veci, s ktorými sa stretávame v našom každodennom živote pochádzajú a majú základ v ľudskej tvorivosti. Teda všetko v nás je produktom našej mysle kombinovanej s naším podvedomím či dušou. Zanalyzovať hudobné dielo, ktoré roztápa všetky naše srdcia bez ohľadu na generáciu sa jednoducho nedá. Je to niečo tak jedinečné a osobné, že sa to už nikdy nedá zopakovať. Nik z nás nie je schopný povedať čo dotyčný človek cítil pri kompozícii toho či onoho diela, nik nevie čo ho k tomu viedlo a aké bolo jeho vnútorne rozpoloženie v tej dobe, keď to všetko vzniklo. Vieme, resp. cítime ako to hýbe s našou dušou, dokáže nám zmeniť náladu, nabudiť nás k niečomu, alebo dokonca inšpirovať na ďalšiu tvorbu. Celý tento pohnútok je previazaný na našu tvorivosť, ktorá je zas podmienená našimi pocitmi . Takáto reťazová reakcia sa môže opakovať viackrát. Tak isto aj dianie v našom svete, ktoré je nepredpovedateľné, ovplyvňuje naše myslenie, názory, život a toto všetko je priamo prepojené s našou mysľou a podvedomím. Keď nás niečo nahnevá, tak nebudeme tvoriť romantické piesne alebo muzikály.

Kto vie čo inšpirovalo maliara pre vytvorenie obrazu? Môžeme sa len domnievať. Ľudská tvorivosť je záležitosť, ktorá sa nikdy nebude dať skúmať. Nie je na ňu mierka ani nič podobné, čo by ju dokázalo zmerať, zachytiť, alebo zanalyzovať. Často krát si spájame tvorivosť len z umelcami. Je síce pravda, že dokážu „predať svoju dušu“ , ale je chybou myslieť si podobné. Ľudia sú rôznych pováh, každý sa narodil s iným prídelom vlastnosti. Niekto je hanblivý, niekto sa bojí, alebo je mu trápne prejaviť sa. Každý z nás, či sme taký či onaký, máme vlastnú tvorivosť. Každý z nás ju prejavuje po svojom. Niekto sa dokáže prejaviť v práci ako človek vizionár, iný maľuje alebo reční, inšpiruje ľudí, dokáže vyliečiť psychické problémy ľudí. Rozmanitosť je obrovská. Ale sú medzi nami aj utiahnutí ľudia, ktorí sa prejavujú len sami sebe vo vlastnej duši. Sú spokojní sami so sebou keď si utvoria myšlienky, ktoré ich dokážu vnútorne uspokojiť. Pre príklad možno poznáme ľudí, ktorých dokáže pohľad na nočnú scenériu veľkomesta dojať k slzám vnútornej spokojnosti. Takýchto ľudí voláme introverti a pod. Podstatné je, že ľudská tvorivosť, ktorá je prepojená aj s ľudskou zvedavosťou nám zabezpečila úspech v rebríčku potravinového reťazca a vďaka nej sme sa v evolúcii dostali tak ďaleko ako sme. Na vrchol sveta, možno vesmíru. Keby nebolo tvorivosti, tak nemáme nič čo poznáme. Nepísal by som tento článok o tvorivosti, lebo keby neboli technologicky nadaní ľudia tvoriví, nemal by som tento lap top, na ktorom teraz píšem. Tvorivosť nám zabezpečila prežitie, pohodlie a bezpečnosť. Samozrejme vstupuje do tejto problematiky veľa aspektov, ktoré nemá význam spomínať, pokiaľ sa im nebudeme podrobne venovať.

„SME LUDIA, TVORY TVORIVÉ“

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.