Preskočiť na hlavný obsah

VIANOCE




Vianoce, sviatky lásky, pokoja a porozumenia. Čas kedy sa venujeme rodinám, svojím známym, užívame si pokoj a pohodu, čas kedy si doprajeme zvyčajne viac, ako za celý rok. Nie vždy bolo hojnosti nadostač. Väčšina našich predkov slávila vianočné sviatky v pokore a skromnosti, to poznáme všetci z rozprávaní našich starých materí a otcov. V dávnych dobách ľudia prežívali vianočné sviatky viac duchovne ako dnes. Oslavovali narodenia Krista. V tomto duchu sa niesli celé vianočné sviatky až do „troch kráľov“. Na obdarúvanie sa navzájom vtedy nemali prostriedky. Vianočný stôl bol skromne prestretý, vianočný stromček podobne ozdobený. Ľudia sa snažili ako mohli. Ale to najhlavnejšie mali vždy. Celú rodinu „pokope“ . Tento čas urovnával spory v rodine, medzi susedmi. Ľudia sa navzájom navštevovali, spoločne koledovali, hostili sa. Býval to vždy magický čas pohody, bez ohľadu na majetkové pomery. Ale ako zvykom býva, tak sa postupom času všetko začalo meniť. Dnes už nemáme Mikuláša, ale Santa Klausa v priblblom červenom obleku s mexickým pôvodom, ktorého podobizne visia v hojných počtoch z balkónov a okien našich príbytkov. Už neznie Tichá Noc, ale Jingle Bells. Je smutné, že komercializácia zo západu zdeformovala vianočné sviatky do dnešnej podoby. Dnes to už nie je o kľude, ale o strese z nakupovania darčekov, potravín, pečenia, chystania a zabezpečovania iných pre nás potrebných veci. Vianoce stratili pôvodné duchovno, dnes ich všetci vnímajú materialisticky. Všetko sa točí len okolo darčekov, za nemalý peniaz. Pritom každým rokom nároky, tých ktorých chceme obdarovať stúpajú a tým máme v peňaženke väčší "prievan". Dnes je už bežné, že si ľudia berú pôžičky, len preto, aby mohli hojne obdarovať svojich blízkych. Ešte smutnejšie je, že tomu učíme aj naše deti, ktoré vidia len darčeky. Málo kto sa snaží deťom vštiepiť hlbší a pravý význam vianočných sviatkov. Asi si to neuvedomujeme, ale to čo učíme naše deti my, budú učiť aj ony svoje deti. A časom sa čaro Vianoc vytratí úplne. Ďaleko v budúcnosti sa o nich naši potomkovia dočítajú len v historickej literatúre. Možno by sme mali práve teraz prehodnotiť naše postoje a troška sa zamyslieť na tým, či konáme správne. Neskôr bude už možno neskoro.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.