Preskočiť na hlavný obsah

Medzi nebom a zemou



V tomto článku by som chcel opísať príbeh jednej rodiny, ktorý sa v skutočnosti stal. V našom svete existujú veci, ktoré si nedokážeme, nijak logicky vysvetliť. Možno aj priamo Vám, alebo vo Vašej rodine sa odohralo niečo podobné. Prípadov podobného charakteru je množstvo. Väčšinu z nich ľudia priradzujú k vyššej moci, čarom a bosoráctvu. Do malého mestečka na severe Slovenska, kde som sa narodil, sa prisťahovala jedna rodina z Bratislavy. Manželský pár s 12 ročným synom. Asi chceli žiť, troška pokojnejším životom, ako je na Bratislavu zvykom. Dom, do ktorého sa nasťahovali, im predal jeden miestny obuvník. V dome pôvodne bývala jeho matka, ktorú neskôr umiestnili do domova dôchodcov. Obuvníkova matka nechcela ísť z domu ani za svet. Vykrikovala na celú ulicu: "Nikdy ho nepredáš, nikdy na ňom nezbohatneš". Obuvník napriek matkiným vyhrážkam, dom bratislavskej rodinke predal. Bolo pre nich ideálne prostredie, všade pokoj, milí prívetiví a pohostinní ľudia. Skrátka ideálne miesto pre rozvíjajúce sa dieťa. Všetko malo priebeh ako v románe. To ale netušili, že sa im celý život obráti v nočnú moru. Asi po týždni sa ich syn začal cítiť, zle. Bol slabý, malátny. Jeho rodičia si mysleli, že má asi nejakú virózu, alebo je to zo stresu kvôli zmene prostredia a sťahovaniu. Neprikladali tomu veľkú vážnosť, až kým ich synovi po komplexných vyšetreniach nediagnostikovali nádor v mozgu asi o veľkosti citrónu. V ten moment sa jeho rodičom zrútil celý svet. Lekári mu dávali len pár mesiacov života. Bolo to celé nepochopiteľné, lebo chlapec chodil na pravidelné lekárske prehliadky a bol zdravý ako buk. Jeho rodičia ho vláčili od odborníka k odborníkovi. Nádor sa nedal operovať, nebolo skrátka šance. Nebola žiadna nádej. Dodnes si pamätám výraz chlapcovej tvare, keď ho odvážali do nemocnice. Prázdne oči bez života, skoro priesvitná pleť a komplet sivé vlasy. Až ma triaslo od strachu. Jeho rodičia boli bezradní. Až im raz niekto z ulice poradil návštevy u jednej liečiteľky. Bývala na druhom konci mesta. Moc si od toho nesľubovali, nakoľko podobným praktikám neverili. Ale keď Vám ide o dieťa urobíte jednoducho všetko, aby ste ulapili aj minimálnu šancu. Keď si liečiteľka chlapca prezrela, odviedla si otca do inej miestnosti a prikázala mu, aby vykopal v každom rohu záhrady jamu. A všetko čo v tej jame nájde musí dať na do stredu záhrady na hromadu spáliť a do horiaceho ohňa musí hodiť časť chlapcovho oblečenia. Hneď ako sa vrátili, tak sa otec pustil do práce. To čo tam našiel pokorilo všetky jeho najhroznejšie sny a predstavy. V každom rohu našiel štvrť tela čiernej mačky v platenom vreci. Bolo to neuveriteľné. Neboli tak žiadne stopy po kopaní. Miesta kde začal kopať a našiel telesné ostatky mačky boli normálne zarastené trávou ako inde. Ani náznak o tom, že by ich tam niekto schválne zakopal. Otec všetky štyri časti dal do stredu záhrady polial benzínom, zapálil a do ohňa hodil chlapcovu čiapku. Podľa chlapcovho otca horel oheň nevídanými farbami. Po dohorení ostal len prach. Na druhý deň ráno bol syn ako vymenený. Vracali sa mu sily aj chuť do života. Každý deň sa cítil lepšie. Najväčšie prekvapenie prišlo, pri návšteve lekárov. Po nádore nebolo ani stopy. Lekári nad röntgenovými snímkami len krútili hlavami a krčili plecami. Syn bol zdravý. Rodičia šťastím bez seba, nevedeli či je to sen, alebo realita. Ich syn bol zdravý a normálny ako iné deti. Po chorobe ostala len jazva na duši. Ešte v ten istý týždeň dom opustili a vrátili sa späť k svojmu životu v meste. Do dnes v tom dome nik nebýva. Pominula sa obuvníkova matka aj obuvník. Do dnes sa tradujú o tom dome legendy a rozprávačky. Každý záujemca od kúpy domu upustil, hneď ako sa dozvedel o jeho minulosti. Dodnes tam stojí opustený, preháňa v ňom len zavíjajúci vietor. Aj túlavé psy a mačky sa mu z ďaleka vyhýbajú. Okná rozbité, strecha deravá, skrátka miesto bez života stratené v čase. Tento príbeh svedčí, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa logický nedajú vysvetliť. Zásah vyššej moci? Kliatba? Čary? Nuž každý nech si z toho vyvodí vlastný záver. Faktom, ale je, že je to skutočnosť.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.