Splnený sen o láske




Volám sa Nikola Isaac Bergmann, som normálny chlapec, ako každý iný mám 18 rokov, a mám svoj sen . Tým snom je jedno dievča, ktoré ľúbim úž od svojho útleho detstva. Volá sa Nicolle Sundhamová. Je mojím každodenným svetlom, mojou múzou a energiou . Vždy som sa utápal v spoločných predstavách a fantáziách s ňou. Žiaľ som nikdy nezozbieral dostatok odvahy, aby som je dokázal povedať, čo pre mňa znamená. Vždy mala len záujem o športovcov a nagelovaných frajerov. Ako čas a náš vek plynul, Nicolle sa mi čoraz viac vzdiaľovala a moja túžba sa strácala v nenávratne. Končí čas strednej školy a sen získať dievča mojich snov úplne zaniká. S príchodom vysokej, púšťam všetko z hlavy a mám jeden cieľ. Byť úspešný.. Študujem právo a vediem si dobre. Každé ukončenie ročníka slávim s vyznamenaním. A je tu koniec. Za pár týždňov získavam prestížne miesto v jednej z najvýznamnejších advokátskych kancelárií. Mám sa dobre, môžem si dovoliť, čo mi srdce zažiada. Navyše som včera v bare poznal, krásnu ženu. V práci sa mi darí, som známy po celom meste. S Mellisou sme sa začali spolu vážne chodiť. Je skvelé ako mi všetko vychádza. Dnes večer som pozval Mellisu do vychýrenej reštaurácie a chcem ju požiadať o ruku. Na obed pred osudným večerom, idem do mesta zarezervovať stôl na večer. No však predtým sa stavím ešte po kvety. A v tom sa stalo niečo, čo mi prevrátilo život na ruby. V pultom obchodu stála Nicolle z úsmevom na tvári. Túto chvíľu neviem slovami popísať.... neskutočné šťastie, alebo znovuotvorenie boľavých rán z minulosti. Nebol som schopný zo seba dostať ani slovo. Zdrapil som kvety a ušiel z obchodu. Po návrate z kancelárie som sa nemohol absolútne na nič sústrediť. Po práci som sa rozhodol, že sa za Nicolle zastavím, aby som nebol za blbca. Zo obavami vchádzam dnu. Akurát končí. Ponúknem jej odvoz domov. Cestou sme uviazli v zápche, čo nám nevadilo. Bolo o čom rozprávať. Pri otázke či niekoho mám som zaklamal, že nemám... Neviem, čo sa to so mnou deje. Nepoznávam sa. Aby nebolo toho málo, tak som ešte súhlasil z jej pozvaním na večer. Priateľke som doma nahovoril, že mám dôležitého klienta a musím sním ísť na obchodnú večeru. Ja hlupák som nechal Mellisu doma a išiel skoro z neznámou ženou na večeru, pri ktorej príležitosti som chcel požiadať Mellisu o ruku. A teraz sedí Nicolle na jej mieste. Cítim sa hrozne, ako najväčší kretén na svete. Zo zvyšujúcou sa hladinou alkoholu z čereného Bordeaux, na to všetko prestávam myslieť a venujem sa svojmu stratenému zmyslu života. Nicolle ma pozýva k sebe domov a ja bez rozmyslu svedomia súhlasím. Mellise som poslal e-mail, že sa z večere vraciam do kancelárie, aby som mohol vypracovať novú zmluvu, ktorú klient potrebujem hneď ráno. Ideme k nej. Tú noc sa mi splnil môj sen. Pomaly sa preberajúc z alkoholického opojenia si začínam uvedomovať, závažnosť svojho počínania. Len pohľad na vedľa ležiacu Nicolle z obnaženým chrbtom a podivný pocit víťazstva ma vytrháva z psychidelického roztrženia. Asi to tak má byt. Veď, pre boha nie je možné aby toto bola náhoda. Ešte v ten mesiac sa rozchádzam z Mellisou. Nik nechápe čo sa stalo, všetci moji blízki mi to zazlievajú. Ale nik ma nechápe, nik neviem čo sa stalo a čo to pre mňa znamená. Prenajali sme si s Nicolle nový byť v centre mesta a všetko je skvelé. Všetko sa začalo kaziť jeden nedeľný večer keď mi Nicolle odviezli do nemocnice z obličkovým záchvatom. Nepokladal som, jej stav za vážny, pokiaľ sme o dva dni nedostali od lekára výsledky z vyšetrení. Nicolle diagnostikovali poly cystickú chorobu obličiek v pokročilom štádiu na pravej strane. Podľa vyjadrení lekárov sa nedožije Vianoc pokiaľ sa nenájde vhodný darca. A s krvnou skupinou 0 jej šance ešte klesali. V ten moment mi spadol celý svet. Po týždni úmorného čakania a pozerania sa na Nicolle ako je nonstop pripojená na dialyzačné prístroje, som sa rozhodol podrobiť testom darcu. Vedel som, že sú prípady, kedy môže orgán darovať aj zdravý človek. Bol som odhodlaný urobiť pre ňu všetko. Testy dopadli dobre, čakáme už len na termín operácie. Posledná vec čo si pred anestéziou pamätám, je že som ju držal za ruku a pozeral do uplakaných očí. Obličku Nicolle úspešne transplantovali, u mňa však počas operácie nastali komplikácie ktorých som dostal rozsiahlu infekciu v oblasti driekovej chrbtice. Infekcia mi poškodila nervový pletenec a ostal som na vozíčku a prijímam len tekutú stravu, nedokážem sám vykonať ani základné hygienické potreby. Nicolle sa po následnej liečbe úplne zostavila. Asi mesiac po jej prepustení ma pravidelne navštevovala. Frekvencia jej návštev sa úmerne času čoraz viac znižovala, až kým ma neprestala navštevovať úplne. Len som sa dopočul, že sa vrátila k svojmu ex. Taký nagelovanému motokár. Ostal som sám, proti svetu. Nemám prácu, väčšinu mojich finančných rezerv zhltli účty za kliniku. Previezli ma do ústavu. Všetci sú tu milí a starostlivý a ja viem, že tu môj život končí. Asi po pol roku pobytu v ústave ma prišla navštíviť Mellisa. Chcel som, aby ma odviezla do mojej izby. Tam som ju požiadal, aby vytiahla zo zásuvky škatuľku v ktorej bol snubný prsteň. Keď ho vytiahla vypadol jej z ruky na zem a ja som len zbabelo dodal: „ ten som mal pre teba, chcel som Ti ho dať v ten deň keď som všetko zničil“. Mellisa ušla z mojej izby. Bol som zmierený stým, že ju už nikdy neuvidím. Topil som sa v samote, vo výčitkách voči sebe samému, voči zaslepenosti a nerozvahe. No žiaľ je už neskoro. O pár dni prišlo veľké prekvapenie. Mellisa požiadala ústav o moje zverenie do jej osobnej starostlivosti. To bol pre mňa dôvod znova žiť. Nechápem prečo to urobila. Z ľútosti, možno bol v nej ešte kúsok lásky voči mne. Odviezla si ma domov, už sa na mňa usmieva. Asi po mesiaci v jedno sobotňajšie upršané ráno som sedel na teraz a pozeral do prázdna. Mellisa prišla ku mne, kľakla si pred môj vozík vytiahla zo zástery onú škatuľku z prsteňom a z o sladkým úsmevom na tvári sa ma opýtala: „Platí ešte tvoja nevyslovená ponuka“ ? V ten moment som sa nedokázal udržať slzám. Vzali sme sa ešte v ten deň v malom drevenom kostolíku v susednom meste. O pol roka nám poisťovňa vyplatila celkom slušnú sumu za moju invaliditu. Vybavili sme si dom pre moje špeciálne potreby, kúpili nové auto a urobili malú oficiálnu svadbu so všetkým ako má byť. Som šťastný a síce len polovičný človek. Vyrovnal som sa zo svojím stavom a stále sa učím brať život taký aký je. Po nejakom čase som sa dopočul o nehode, pri ktorej na motocykli zahynula Nicolle aj jej partner. Neskôr som našiel v archíve internetovej stránke nášho mesta ich nekrológ. Na moj údiv to so mnou nijak na zamávalo a v tom momente som vedel, že som na správnej koľaji. Teším sa na našu spoločnú budúcnosť a prosím osud o zhovievavosť.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky