Preskočiť na hlavný obsah

Umenie



Všetci sme mali ako deti na školách, výtvarnú a hudobnú výchovu. Tieto predmety nám mali zabezpečiť základné znalosti o umení ako takom. Po ukončení základnej školy bola táto oblasť ponechaná na dobrovoľnom rozhodnutí človeka, či bude informácie a o obzory o umení rozširovať a venovať sa im alebo si pre svoj život zvolí úplne inú oblasť . Osobné mám rád hudbu ako umelecký smer, neskôr som sa dostal k slovu a maľbám. Keď som sa snažil si zistiť nejakú systematiku v umení, dospel som k názoru, že nie je dobré dopodrobna analyzovať, škatuľkovať a radiť umenie do smerov podľa štýlu, podľa doby žitia autora a iných kritérií. Všetky tieto štúdie vypovedajú o dielach autorov čo sú už dávno po smrti. Riešia čo diela predstavujú, o čom sú. Ale predsa nik nevidel do mysle majstrov ktorý diela vytvorili. každý z nich sa na život pozeral zo svojho uhlu pohľadu. Inšpiráciu čerpali z rôznych vecí, ktoré by nám ani nenapadli. Akým právom sme si dovolili týchto ľudí analyzovať a vytvárať predsudky, ktoré sú dnes považované za "obrovské" objavy? Nik z náš ich predsa nepoznal. Keď prídete do galérie, vždy sa nájde nejaký "chytrolín", ktorý Vám ho začne opisovať. Veď z každého umeleckého diela by sme si mali vziať len to čo vidíme sami, len to čo nám to dielo hovorí, čo pri počúvaní alebo pozorovaní diela cítime. Prečo čítať siahodlhé poučky a články o smeroch a dobách, ktoré umenie rozdeľujú. Toto všetko umeniu len škodí a obmedzuje ho. na každé dielo sa môže viazať osobný zážitok autora, nejaká situácia ktorú chcel svojou tvorbou zvečniť a zakódovať do diela. A dešifrovať by to mal len človek s podobných osudom, ako stretol umelca čo dielo vytvoril. Len vtedy sa nám dostane plnohodnotného zážitku. Je zbytočne polemizovať o niečom čomu nerozumiem. Umeniu sa učiť nedá. Človek sa stým musí narodiť. Môže sa aj zmeniť vplyvom okolností a osudu. Umenie je voľne prúdiaca myšlienka, ktorá si cez inšpiráciu, alebo podnet nájde toho správneho hostiteľa. Nedá sa spútať poučkami, analýzami a formulami. Je to nehmotný svet do ktorého nemáme vstupenku ako pozorovatelia. Nekazme umenie výrokmi a opismi, keď nepoznáme podstavu tvorby a pohnútkou umelca. Nám by sa tiež nepáčilo kedy niekto súdil našu tvorbu a pritom nevedel, čoho zrkadlom je. A čo predstavuje. Sledujme, užívajme, rozjímajme a hlavne nemeňme podstaty.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.