Preskočiť na hlavný obsah

Recept na život



Existuje jedno príslovie. Určití ľudia stále radia iným ako žiť, no sami to pritom nevedia. Všetci poznáte tú situáciu, keď sa Vám niekto sústavne stará do života. Do toho čo robíte, ako to robíte, s kým to robíte, ako sa správate a podobne. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sú nám blízky. Rodina, alebo priatelia. Nikomu z nás to nie je príjemné, každý chce žiť svoj život podľa vlastného receptu. Staranie sa niekoho iného do nášho života, dokáže neskutočné otráviť život, dokonca aj zničiť rodinné, či partnerské vzťahy. Vo väčšine prípadov to robia ľudia, ktorým na nás v skutočnosti záleží. Je to paradox, ale je to tak, aj keď je celé toto počínanie kontraproduktívne. Prečo to títo ľudia robia. Nie je to tým, že by nám z nejakého dôvodu chceli ublížiť. Títo ľudia majú jednoducho svoje vlastné presvedčenie a od toho sa všetko odráža. Či už je to na základe zlých skúseností z vlastného života, alebo z vlastnej minulosti. Chcú nás vyvarovať chýb, ktoré sa možno sami na sebe dopustili. Chcú len pomôcť, ale v takom podaní ako to všetci dobre poznáme to má úplne opačný efekt. Ale nie vždy to je ten dôvod. Sú ľudia rôznych pováh a charakterov. Každý prípad je preto individuálny. Koniec, koncov náš život, je naše súkromie a každý si chce napísať vlastný scenár. Nik nechce, aby sa mu iní režírovali život. Každý vidí šťastie inak, každý je šťastný iným spôsobom. Nervy potom tečú potokom a všetci sa hádajú. Zbytočne. Celým kameňom úrazu je nedostatočná komunikácie. Tí z „ideálnym receptom na život“ reagujú impulzívne a bez rozmyslu. Neuvedomujú si že, tým ničia to na čom im v živote najviac záleží. Nik sa neopýta čo vlastne chcete, prečo je toto tak a toto zas inak. Nik z nich sa neopýta najprv na skutočnosti. Je to reťazová reakcia, spustená akciou vytvorenou na základe výčitiek, podmienených domýšľaním, predsudkami a predčasnými názormi. Pritom ten čo sa stará tam kde nemá, by si mal upratať najprv na svojom piesočku a až potom ukazovať prstom na iných. Najhoršie na tom je, že tieto zdeformované a domyslené informácie a šíria ďalej a skresľujú pohľad na všetko. Každý si z tej „pravdy“ vezme len to čo mu sedí. Resp. len to čo podporí, to čo si o Vás v skutočnosti myslí, alebo myslieť chce. Takto sa to šíri nezastaviteľne ďalej. Je pravidlom, že si potom o Vás myslia všetci zlé veci. Semeno tohto skresleného výplodu padne vždy na úrodnú pôdu u väčšiny ľudí. Ľudia už zo svojej hlbšej podstaty, prijímajú zlé informácie o iných radšej ako tie dobré. Pokiaľ ide o vec spolužitia a medziľudských vzťahov. Či už v rodine, pracovnom kolektíve, alebo medzi priateľmi. Preto nebuďme skúpi na komunikáciu a predtým ako začneme odsudzovať iných a radiť im rozprávajme sa. Čas sa na to vždy nájde.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.