Preskočiť na hlavný obsah

Venuša a Mars



Už od počiatku sveta sme k sebe priťahovaní. Neviditeľná a nevysvetliteľná sila, či biochemická reakcia, ktorá v nás spustí niečo, čo nedokážeme ovládať. Niečo čo zabezpečilo naše prežitie a evolúciu až do dnes. V našich hlavách existujú dva rozdielne svety, ktoré sa nenávidia, aj napriek tomu nemôžeme jeden bez druhého žiť. Sme ženy a muži. Stelesnenie nežnosti, starostlivosti a materstva, na druhej strane vodcovstva, ochrany a otcovstva. Medzi svetom žien a svetom mužov je diametrálny rozdiel. Od nepamäti sa snažíme pochopiť jeden druhého. Neexistuje nik kto by pochopil svet a myšlienkové pochody opačného pohlavia. O pochopení žien mužmi a opačne bolo napísaných už nespočet kníh. Existuje nekonečno uhlov pohľadov na túto vec. Ale ani jeden z nich a ani žiadna kniha Vám neposkytne objektívny názor, alebo návod. Nič také neexistuje. Pochopenie komplikovanosti osobnosti nezávisí len na povahe človeka, ktorého zmýšľanie sa snažíme pochopiť, ale aj na osobe ktorá jeho zmýšľanie pochopiť chce. Ten kto pochopiť chce má vlastnú povahu a pozerá sa na celú vec inak ako človek s inou povahou a inými myšlienkovými pochodmi. Preto neexistuje žiadny univerzálny kľuč. Ani nikdy nik žiadny kľúč neobjaví. Všetko je to o kombinatorike párov a jej aplikácii. Keď sa na to pozrieme cez čísla tak nám vyjde veľmi zaujímavý výsledok. Na zemi žije odhadom 7 mld. ľudí v pomere 50,3 % mužov a 49,7% žien. Po prepočítaní je to 160,4 mld. prekombinovaných pováh. Toto číslo si vynásobte počtom uhlov pohľadov a máte výsledok. Z toho je jasné, že je veľmi ťažko sa triafať do vzájomných analýz našich pováh. Osobne si myslím, že energia, ktorú do pokusov pochopiť mužov ženami a ženy mužmi vynakladáme, by bola vhodnejšie využitá, keby sme ju použili na snahu vychádzať spolu a učiť sa tolerovať jeden druhého bez výčitiek a zbytočných hádok. Stačí akceptovať jeden druhého, dovoliť kompromis, ktorý sa nám isto vráti. Sme na tomto svete len raz, tak prečo si kaziť život banálnosťami, keď si ho môžeme urobiť lepším. Stačí len vôľa chcieť niečo zmeniť, solidarita a súdržnosť.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.