Preskočiť na hlavný obsah

Senior




Seniori, starci, dôchodci, ľudia ktorí kedysi budovali našu spoločnosť, sú teraz na okraji spoločnosti, osamotení a opustení. Ľudia, ktorí nás vychovávali, pripravovali na život nás aj našich rodičov a dali nám všetko, aby sme mohli dôstojne žiť sú teraz zavrhovaný a považovaní za bezúčelných. Zodreté ruky, zničené zdravie a vrásky sú ich vizitkou. Dali všetko nám, aj celej spoločnosti. Celý život ich systém vykorisťuje a na jeseň života žijú utiahnutí v skromných ba niekedy až bedáckych podmienkach. Bez nich by nebolo nič bez nich by som nepísal na tomto počítači tento článok, bez nich by som tu možno nebol. Zanechali nám cestu vydláždenú často trpkými skúsenosťami aj z návodom ako dláždiť ďalej. Napriek tomu, že za všetko, čo máme a čo vieme vďačíme im chováme sa k ním častokrát arogantne a odmietavo. Vidíme na v obchodnom dome dôchodcu, ktorý si pol hodinu vyberá vo výklade kam sa chceme dostať a nervózne ho otitulujeme a pasujeme za senilného starca ak nie horšie. Pritom práve tento pán možno ťažko pracoval v továrni tak isto ako mnoho ďalších ľudí, ktorý sa pričinili za rozvoj fabriky a tá mohla zamestnať práve našich rodičov. Dali im príjem a bývanie aby mohli žiť a vychovať nás. Málo kto dnes pomôže starenke cez prechod, len preto že sa všetci niekam ponáhľame a ona by nás zbytočne zdržovala. Ona čo možno učila našich rodičov slušnému správaniu a tí ho vštepovali nám. Takto mnoho kedysi vážených teraz odstrčených ľudí končí v domoch na okraji spoločnosti. Spoločnosti, ktorá by tu bez nich nebola. Spoločnosti, ktorá nie je schopná postarať sa o nich. Spoločnosť, ktorá teraz rovnako vychováva aj teba. Rovnako bude vychovávať aj tvoje deti. Zaslúžia si veľký rešpekt. Ani sa nenazdáme a všetci naokolo sa budú k nám správať rovnako ako sa mi správame k seniorom. Chce to len troška pochopenia, trpezlivosti a hlavne úcty k starším. Aj tu platí staré známe: „ Nerob nič iným, čo nechceš, aby robili tebe“.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.