Preskočiť na hlavný obsah

ŽIARLIVOSŤ


Láska je veľmi krásny a intenzívny cit. Dá sa povedať, že hýbe svetom a pretvára ho. Láska sa vyskytuje v nespočetných formách. Chcem sa pozrieť troška na lásku medzi ľuďmi, lepšie povedané na jednu emóciu vyvolanú láskou. Žiarlivosť! Čo to vlastne je? Hovorí sa, že kto nežiarli, ten nemiluje. Ale hovorí sa aj, že všetkého v prehnanej miere škodí. A toto je žiarivý príklad, ako to potvrdiť. Určite to všetci dobre poznáme. Čo to vlastne je? Žiarlivosť je v prvom rade komplikovaná emócia. Jej základom je úzkosť, ohrozenie a strach naviazaný na túžbu v častej kombinácii s hnevom, skľúčenosťou, alebo odporom. Žiarlivosť vzniká ako dôsledok obavy z reálnej, alebo len z možnej straty cenného vzťahu. Tento vzťah môže byť však i platonický. Táto emócia však nie je len tak bez obsahu. Jej neoddeliteľnú súčasť tvoria úzkosťou zafarbené a skreslené myšlienky, ktoré sa väčšinou týkajú strachu z opustenia, odmietnutia, bolesti, vylúčenia alebo poníženia. Z časti podvedomé a skryté pod žiarlivosťou bývajú presvedčenia o vlastnej menejcennosti alebo nedostatočnosti. Podotýkam, že všetky vyššie spomenuté obavy sú prudko skreslené, vlastným zmýšľaním. Človek ako by vtedy zvádzal boj sám so sebou. Jednu z vedľajších úloh v tom hrá aj schizofrénia ( rozdvojenie osobností ), to ale nebudem rozoberať. Jedná časť nášho ja verí a chce veriť. Pokiaľ nastane, ale zmena nálady, alebo nás ovládne melanchólia tak nastupuje spytovanie a odpovedanie samému si sebe. Ako "výsledný produkt" je zhluk informácií tak prekrútených, ktorým na nešťastie začneme veriť. Racionálne a realistické myslenie ide úplne bokom. Máme v hlave len to jedno. Mysleniu dominuje nedôvera, podozrievavosť a neustále zaoberanie sa otázkou, či sú city partnera skutočné, či nechladnú, či sú dostatočne silné, aby odolali zvodom druhého pohlavia. V neskoršom štádiu už nemusíme ani skúmať intenzitu citov toho druhého, náš fókus sa zúži len na hľadanie odpovede, či ma partner nepodvádza, alebo nehodlá opustiť. Dookola riešime rovnicu o všetkých neznámych, ktorá samozrejme nemá riešenie... ako zabrániť nevere a odchodu partnera? Ako výsledok týchto pocitmi podfarbených a skreslených úvah vzniká žiarlivecké správanie. Repertoár žiarliveckého správania môže byť naozaj rôzny: pýtanie uistení, prosenie, snaha kontrolovať, vypočúvanie, obmedzovanie, eskalácia hádok, emocionálny nátlak hnevom a výčitkami, vinou, vzbudzovaním ľútosti, rôzne testovanie alebo preverovanie, extrémne aj fyzické násilie. Hlavný účel takéhoto správania je snaha prinavrátiť stratenú istotu. Toto všetko je paradoxne kontraproduktívne a má presne opačný efekt. Partnerský vzťah je čoraz viac sýtený napätím a konfliktmy. Strácame svoju tvár, charizmu, ukazuje svoju závislosť a prepadáva sa do čoraz väčšej neistoty, od všetkých sa odvrácame, všetkých podozrievame a robíme partnerovi zo života peklo. Nakoniec príde presne to, čoho sa obávame - nenávisť zo strany partnera a rozpad vzťahu. Toto je matematická istota, ktorá sa opiera o algoritmus času. Liek na chorobne prehnanú žiarlivosť neexistuje. Chce to v prvom rade ovládať svoje myšlienky, disciplínu myslenia a dôveru voči partnerovi. Je to, ale beh na dlhú trať. Takže pevná vôľa a výdrž je nevyhnutná. Vždy treba myslieť, pre koho to robíme. Nebuďme sebeckí. 

Na záver pár citátov o žiarlivosti:

Žiarlivosť je zvláštny spôsob strachu o srdce.

Novalis Friedrich Leopold von Hardenberg

Žiarlivosť je malý kamienok, ktorý sa začne kotúľať a stane sa z neho ničivá lavína.
Peter Altenberg

Žiarlivosť je hrozná vášeň podobná láske, nechce však dobro milovaného, ale jeho závislosť a svoje víťazstvo nad ním.
Henri-Frédéric Amiel

Žiarlivosť je cit, ktorý v nás dokáže rozbúšiť srdce oveľa prudšie ako láska.
Adolf Heyduk

Žiarlivec neznesie pomyslenie, že by sa jeho sok mohol tešiť z rovnakého šťastia ako on.
Jean Gwenaël Dutourd

Žiarlivci veria všetkému, okrem pravdy.
Claude Houghton

Žiarlivosť je drak, ktorý popraví lásku pod zámienkou, že ju udržiava nažive.
Havelock Ellis

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.