LUCKE


Vyrástla ruža krásny kvet.
Pre rodinku väčšej krásy šťastia niet.

Tešila sa životom, v svete 
našom spoločnom. 

Poskytla, domov, dobro dušiam ľudským
trápeným, aj tým psím nevinným pred zmárnením.

Rozdávať úsmev, radosť, lásku medzi nás,
bol jej údel, mnoho ráz.
Osud však šťastie zmaril,
krásnu ružu ťažko ranil.

Rana zhubná nehojiteľná,
čaša žitia ruže naplnená.

Hynie skoro z rýchla nečakane.
ráňa nás to všetkých strašne.

Prečo sa toto musí diať,
keď osud musí kvetu dušu brať.

Kvet láskou z duše oplývaný,
rodinkou a priateľmi milovaný.

Neublížil neukrivdil,
no i tak sa osudu nevymanil.

Jeho skon zas o niečo viac,
sčiernil svet vôkol nás.

Zobrať si príklad z krátkeho žitia našej ruže treba
a vážiť si všetkých vôkol seba.

Snímam klobúk, skládam obdiv tomu kvetu
bude veľmi chýbať nám i celému svetu.

Myslím, dumám o tom,
prečo nie je spravodlivosti na svete tomto našom.

Odpovedi niet, to len osud určuje svoj sled.
Lucka naša spinkaj sladko a pozeraj sa na nás z oblakov,

spomienka na teba ostane v našich srdciach až do konca vekov.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky