Stopy





Každému z nás sa už v živote stalo niečo, čo si nevedel vysvetliť ani nijak logicky zdôvodniť. Mám na mysli veci ako je Déjá Vu, duchovia, prízraky, mátohy, svetlonosi a iné podobné mýtické stvory - netvory, ktoré nás desia od útleho veku. Väčšinou ich poznáme len z rozprávaní našich starých materí. Chcel by som sa pokúsiť opísať to čo sa mi pred pár rokmi stalo. Pocitovo sa to nedá úplne preniesť, ale pokúsim sa to podať čo najvernejšie. Ako som už spomínal stalo sa to už pred rokmi. Ale po každé keď si na to spomeniem tak mi naskakujú zimomriavky po celom tele. Stalo sa to jedného čerstvého zimného rána, keď som chcel ísť do práve na autobus. Mohlo byť krátko pred štvrtou hodinou. Poobliekal som sa a odomkol dvere a chcel som vyjsť von. Bol napadnutý asi centimeter čerstvého snehu a mesiac svietil tak tuho, že som mal pocit, že vyťahuje vlhkosť zo sebe. Vzduchom sa niesol jemný opar, dýchalo sa ako v saune. Až mi mráz po chrbte prechádzal. V momente ako som otvoril dvere, z vonka zamkol a dal prvý krok, ma hneď zabrzdilo. Pozerám na čerstvo napadnutý sneh v ktorom vidím čerstvé stopy. Stopy z pánskych starosvetských poltopánok veľkého čísla, čo by v zime nik normálny nenosil. Dostal som strach obzeral sa naokolo a volal na neznámeho, ale zvedavosť mi nedala. Musel som sa bližšie prizrieť a preskúmať to. V tom momente to asi dobrý nápad nebol. Prišiel som na to že stopy vedú do našej záhrady z brány, háčik bol však v tom že viedli od brány okolo múrov domu a končili pri stene medzi dvoma oknami špičkami k stene. Medzery medzi stopami mali skoro dva metra. Nič pozemského také obrovské kroky nerobí. A čo bolo na tom najviac nepochopiteľné je, že žiadne stopy neviedli späť. Stopy končili pri už spomínanej stene medzi dvoma oknami. Ešte teraz mi z toho behá mráz po tele. V tej chvíli som sa nemohol ani pohnúť, zmeravený strachom mi hlavou prebleslo mnoho príbehov čo som počul a kopec snímkou duchov z internetu čo som videl. V stopách bolo vidno aj vrúbky z podrážky a odpadávaný sneh z podrážok pri chôdzi. Nechápavo som tam stál a snažil sa to nejako logicky objasniť. Sám sebe pre svoj vlastný pokoj, aby som sa zbavil strachu. Nič čo tam prišlo nemohlo predsa odtiaľ odletieť. Po chvíľke dumania som sa pobral na autobusovú zastávku nakoľko som nechcel zmeškať spoj do práce. Po ceste som stopy sledoval asi ešte dvesto metrov, až kým sa nepomiešali z ostatnými stopami od normálnych ľudí. Celý deň som sa nevedel na nič poriadne sústrediť. Stále som premýšľal na nejakým logickým vysvetlím. No neúspešne. Do dnes na to spomínam. No vysvetlenie stále nemám a mať už asi ani nebudem. Toto je jedná z vecí na, ktoré vysvetlenie neexistuje. Proste sa dejú medzi nami.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky