Preskočiť na hlavný obsah

Stopy





Každému z nás sa už v živote stalo niečo, čo si nevedel vysvetliť ani nijak logicky zdôvodniť. Mám na mysli veci ako je Déjá Vu, duchovia, prízraky, mátohy, svetlonosi a iné podobné mýtické stvory - netvory, ktoré nás desia od útleho veku. Väčšinou ich poznáme len z rozprávaní našich starých materí. Chcel by som sa pokúsiť opísať to čo sa mi pred pár rokmi stalo. Pocitovo sa to nedá úplne preniesť, ale pokúsim sa to podať čo najvernejšie. Ako som už spomínal stalo sa to už pred rokmi. Ale po každé keď si na to spomeniem tak mi naskakujú zimomriavky po celom tele. Stalo sa to jedného čerstvého zimného rána, keď som chcel ísť do práve na autobus. Mohlo byť krátko pred štvrtou hodinou. Poobliekal som sa a odomkol dvere a chcel som vyjsť von. Bol napadnutý asi centimeter čerstvého snehu a mesiac svietil tak tuho, že som mal pocit, že vyťahuje vlhkosť zo sebe. Vzduchom sa niesol jemný opar, dýchalo sa ako v saune. Až mi mráz po chrbte prechádzal. V momente ako som otvoril dvere, z vonka zamkol a dal prvý krok, ma hneď zabrzdilo. Pozerám na čerstvo napadnutý sneh v ktorom vidím čerstvé stopy. Stopy z pánskych starosvetských poltopánok veľkého čísla, čo by v zime nik normálny nenosil. Dostal som strach obzeral sa naokolo a volal na neznámeho, ale zvedavosť mi nedala. Musel som sa bližšie prizrieť a preskúmať to. V tom momente to asi dobrý nápad nebol. Prišiel som na to že stopy vedú do našej záhrady z brány, háčik bol však v tom že viedli od brány okolo múrov domu a končili pri stene medzi dvoma oknami špičkami k stene. Medzery medzi stopami mali skoro dva metra. Nič pozemského také obrovské kroky nerobí. A čo bolo na tom najviac nepochopiteľné je, že žiadne stopy neviedli späť. Stopy končili pri už spomínanej stene medzi dvoma oknami. Ešte teraz mi z toho behá mráz po tele. V tej chvíli som sa nemohol ani pohnúť, zmeravený strachom mi hlavou prebleslo mnoho príbehov čo som počul a kopec snímkou duchov z internetu čo som videl. V stopách bolo vidno aj vrúbky z podrážky a odpadávaný sneh z podrážok pri chôdzi. Nechápavo som tam stál a snažil sa to nejako logicky objasniť. Sám sebe pre svoj vlastný pokoj, aby som sa zbavil strachu. Nič čo tam prišlo nemohlo predsa odtiaľ odletieť. Po chvíľke dumania som sa pobral na autobusovú zastávku nakoľko som nechcel zmeškať spoj do práce. Po ceste som stopy sledoval asi ešte dvesto metrov, až kým sa nepomiešali z ostatnými stopami od normálnych ľudí. Celý deň som sa nevedel na nič poriadne sústrediť. Stále som premýšľal na nejakým logickým vysvetlím. No neúspešne. Do dnes na to spomínam. No vysvetlenie stále nemám a mať už asi ani nebudem. Toto je jedná z vecí na, ktoré vysvetlenie neexistuje. Proste sa dejú medzi nami.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.