Vražedná chamtivosť



Veľakrát sa nám dostane do uší nejaká historka, alebo príbeh, ktorému sa dá len ťažko uveriť. Mne sa pred časom dostal do uší podobný príbeh, pri ktorom mi naskakovali zimomriavky na celom tele. O tento príbeh sa chcem s Vami podeliť. Na začiatok by som rád upozornil rodičov, hlavne tých čerstvých, že s nimi pravdepodobne zalomcuje hrôza. Celý príbeh sa odohral v povojnovom čase v jednej z našich severských obcí. Hovorí o „rodine“ jedného mamonárskeho človeka, čo kvôli vlastnej chamtivosti vrhol kliatbu na celý rodinný klan. Aby mali duše z príbehu nerušený večný odpočinok a skrytú identitu, zmením aj mená. Koniec koncov na identite v tomto príbehu nezáleží. Dôležitý je sám príbeh a pre niekoho možno aj odkaz spoločnosti, čo dokáže spôsobiť ľudská chamtivosť.
Matúš bol veľmi bystrý chlapec. Predieral sa neľahkým životom sám, už od útleho veku. Oboch rodičov aj súrodencov mu vzala vojna. Mal veľmi málo a cesta jeho života bola taká tŕnistá, že si to väčšina z nás ani nedokáže predstaviť. Celé detstvo prežil v sirotinci, kde sa s nikým nemaznali. Na slovo vzatá „príprava na život“ bola každodennou tvrdou realitou. Osudom skúšaný bol Matúš po dosiahnutí dospelosti vrhnutý do života, ktorý ho z otvorenou náručou určite neprijal. Matúš mal len biedne vzdelanie tak pracoval a živil sa veľmi rozmanite. Čo mu príležitosť dala to uchmatol. Kradnúť mu bolo proti srsti. Štítil sa zlodejčiny ako čert svätenej vody. To ešte ale nevedel, že raz vykoná niečo oveľa, oveľa horšie. Matúš sa plánoval už dlhší čas usadiť, založiť si rodinu a žiť usporiadaný kresťanský život v duchu pánovom. Príležitostne pracoval ako pohonič záprahov pri zásobovaní vo fabrike na spracovanie ovocia a zeleniny. Tam spoznal svoju ženu. Mariana bola žena z krvi a mlieka. Silná vrchárska Kysučanka tuhého koreňa, ktorú osud trestal rovnako ako Matúša. Matku jej povolal Pán počas pôrodu. Vychovávala ju stará mater. Otec pracoval hlboko v lesoch a domov chodieval dva- trikrát do roka. V horách si ho našla aj smrť. Skonal pod váhou stromu, ktorý pílil. Stará mater sa pominula a Mariana ostala sama. Ale vyzbrojená skúsenosťami sa predierala životom ako vedela. S Matúšom si ihneď padli do oka. Ako plynul čas a oni sa viac a viac spoznávali, tak sa ich vzájomná náklonnosť prehlbovala. Spájali ich spoločné osudy aj trpká skutočnosť, že bojujú na fronte života sami. Čas dozrel a obaja sa rozhodli, že sa zosobášia. Sľub pred Bohom a skromná oslava za účasti pár kamarátov a kamarátok spečatil ich zámer a lásku. Žili spolu v pomernej pohode v dome po Marianiných rodičoch. V práci sa im darilo, majetok si pomaly zveľaďovali, snažili sa ako vedeli. Lenže rodina vo dvoch nie je rodina a Mariana začala veľmi tužiť po dieťati. Na to mal ale Matúš iný názor. Mienil, že najprv sa musia „zaperiť“ a potom sa rodina môže rozrásť. Ako roky bežali bola Mariana smutnejšia a odtiahnutejšia. Nenaplnené túžby v nej vyvolávali, pocity úzkosti. Matúš sa pachtil za majetkom, pozemkami a zaslepený nevidel vysychajúcu lásku svojej ženy. Ich vzťah chladol. Jediná vec, z ktorej sa Matúš tešil bol čerstvo nadobudnutý majetok. Často sedával vonku na prie slní a pozeral po svojom statku a v duchu si pochleboval, aký je z neho skvelý gazda, zatiaľ čo Mariana doma s tvárou zloženou v dlaniach smútkom plakala. Raz prišiel Matúš rozčertený z miestneho trhu, že sa nepohodol so susedom na kúpe lúky. Chcel od suseda kúpiť lúku vedľa jeho pozemku. Chcel si rozšíriť dvor a sused mu stál v ceste. Nedal sa obmäkčiť žiadnou sumou. Matúš bol do snahy dostať oný pozemok chorobne zapálený. Spriadal voči susedovi intrigy a snažil sa ho vydierať. Až sa mu jedného dňa podarilo od niekoho získať informáciu, že otec jeho suseda za vojny kolaboroval s Nemcami. Proti tlaku Matúšových vyhrážok sa sused nemal šancu brániť a na odpredaj podstúpil. Natešený Matúš to šiel s kamarátmi hneď osláviť do šenku. V skvelej nálade sa cestou domov stavil žene po kvety. Prišiel domov k Mariane dal jej kvety a nežne ju pobozkal. Mariana nevedela čo sa v tej chvíli deje, už roky sa k nej Matúš takto nesprával. Bolo jej to príjemné po takom čase vedieť, že má manžela ,ktorý ma o ňu záujem. Ani jeden sa túžbe nebránil. Na druhý deň ráno bolo všetko po starom. Matúš nevrlý voči žene vstal a šiel obstarať statok. A život sa vrátil do starých koľají. Ale nie všetko bolo rovnaké. Tej noci sa ich rodina začala rozrastať. Mariana upadla do požehnaného stavu ale bála sa to Matúšovi povedať. Dalo sa to nejaký čas tajiť, ale nie na dlho. Keď to na nej už bolo vidieť do takej miery, že sa to nedalo utajiť, rozhodla sa mu o tom povedať. Keď mu Mariana povedala, že čakajú dieťa nadal jej a vyrútil sa z domu von. Hlavou sa mu hnalo nespočetné množstvo myšlienok. „Dieťa“?!... „Pre Boha to nie“! „Všetky moje nahrdlačené peniaze, pôjdu dole vodou“. Matúšovi ako keby spadol celý svet. Po hodine dumania a napájania sa slivovicou, ktorú mal pre zvláštne prípady skrytú v sýpke vtrielil dnu a začal na ženu vrieskať a obviňovať ju, že to urobila schválne, že je sebec a myslí len na svoje šťastie. „ Dieťa musí isť preč“! „Nájdi riešenie do pôrodu“! “Ak nie vyriešim to sám“!. Tresol dverami a ušiel z domu proti noci. Čas sa míňal a Mariana nevedela, čo robiť, čo si počať. Spoliehala sa na to, že keď Matúš uvidí malý uzlíček v perinke, srdce sa mu obmäkčí a on nakoniec zmení názor. Dni sa míňali a čas pôrodu nastal. Keď Mariana dostala pôrodné bolesti odišla po svojich za babicou, ktorá žila v hornom chotári. Všetko prebehlo hladko. Mariana si po pol dni odnášala krásnu dcérku. Mala šťastný úsmev na tvári a pozerala sa do žiarivých očiek maličkého uzlíčka. "Toľko šťastia nemá nik na celom šírom svete" myslela si Mariana. Všetko sa však začalo meniť ako sa blížila k domu a spomenula si na podmienku, ktorú jej dal Matúš. Prišla domov, položila uzlíček na lavicu k peci a čakala na Matúša. Premietala si v hlave mnoho scenárov, ako obmäkčiť Matúšovo srdce. Myslela si, že to Matúš povedal z nerozvahy, a že sa mu to už určite rozležalo v hlave a keď maličkú uvidí bude šťastným otcom. Pozerala na kyvadlové hodiny. Každá minúta bola ako hodina. Maličká sladko spala, keď Matúš vtrhol do izby opitý a nasrdený, s hrôzostrašným pohľadom. Len čo sa Mariana spamätala udrel ju a po dlhom zápase hodil do komory, kde ju zamkol. Doškriabaný a zakrvavený zdrapil maličkú a vyšiel s ňou von. Vzal lopatu a šiel na lúku, o ktorú sa donedávna škriepil zo susedom. Vykopal jamu a malý uzlíček za živa pochoval. Jeho život zhasol ešte skôr ako sa rozhorel. Nebo sa v ten moment zatemnilo a prišiel hustý dážď, ktorý za sprievodu hromobitia bičoval vraha do tváre. Cestou k domu zahodil lopatu a začal sa ho zmocňovať nepoznaný pocit ťažoby. Otvoril dvere, vošiel dnu a bežal ku komore kde zamkol Marianu. Do komory prenikalo len trocha svetla. Na zemi ležalo Marianine nehybné telo bez známok života. Padol na kolená a zistil, že telo je bez života. Mariana si vzala život ešte skôr, než vrah vykonal svoj skutok. Rozbila poháre v komore a zjedla sklo. Žiť s takou ťarchou sa nedá. Teraz už odprevádza svoj krásny uzlíček k svätému Petrovi do nebeských brán. Od teraz až navždy budú spolu. Milujúca matka, čo sa vzdala života a nevinné dieťatko, ktorému chamtivosť vzala život. Matúš sa z toho za krátky čas otrepal. Ľuďom narozprával, že tu hrôzu vykonala Mariana a pod ťarchou skutku si vzala život. Ako čas bežal, Matúš sa trikrát oženil a trikrát ovdovel. Vždy za záhadných príčin, ktorým sám nerozumel. Jeho druhú ženu sprevadil zo sveta neznámy had, keď obkášala medze na onej lúke. Tretia, že skonala pod kolami drviča ovocia vo fabrike, kde pracovali. Zapol sa sám, z nezistených príčin. Štvrtá žena pošla na suchoty týždeň po sobáši. Do tej doby bola zdravá ako vŕba. Nemal ani jedno dieťa, aj keď sa o ne snažil. Bez potomstva, bez rodiny znova sám proti osudu. Nik s ním nechcel mať už nič spoločné. Ani život ani obchody. Tentokrát si karty zamiešal sám. Jedného letného spršaného dňa, keď sa vracal zo susednej obce, aby sa dohodol s furmanom na žňiach, išiel starou, vekom a dažďom vymletou cestou. Keď sa chcel skryť pod hlinený previs, udrel hrom a Matúša v sekunde zasypalo. Našli ho až kosci, ktorý sa vracali z polí. Mal pri sebe len lopatu, ktorou pred mnohými rokmi pripravil o život svoje jediné dieťa. Takto skončil jeden chamtivý vrah dieťaťa. Do dnes ľudia rozprávajú, že občas v noci za splnu mesiaca počuť z lúky detský plač. Na mieste kde dieťatko skonalo ešte dnes rastie smutná vŕba, ktorú tam vraj nikdy nik nezasadil. Lúka nikomu do dnes nepatrí, nik ju neobhospodaruje. Ľudia s pod Griča si tento príbeh tradujú už veľa generácií. Tento príbeh o láske, utrpení a chamtivosti sa odohrával v časoch, keď sa ešte dalo povedať, že zem je živiteľkou celého ľudstva. Kus pôdy znamenal život a mal nevyčísliteľnú hodnotu. Ale aj tak ľudia v tejto dobe kládli rodinu na prvé miesto. Majetok nie je všetko. Podobné príbehy sa odohrávajú denne v iných formách. Možno by sme sa mali občas zastaviť a prehodnotiť svoje priority.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky