ĽUDSKÝ SVET


Teraz by ste mohli byt kdekoľvek a robiť čokoľvek. Miesto toho sedíte sami pred obrazovkou. Tak čo nám teda bráni, robiť čo chceme a byť kde chceme? Každý deň sa prebúdzame v tej istej miestnosti a vydávame sa na tú istú stereotypnú cestu, aby sme prežili rovnako dnešný deň, ako ten včerajší. Ešte donedávna nám každý deň prinášal nové dobrodružstvo. Naše dni nemali konca, napĺňali nás šťastím a bezstarostnosťou, ale niečo sa zmenilo. Teraz sú naše dni naplánované. Každodenný kalendár rozhoduje za nás a ukazuje nám smer. Je to to, čo znamená byť dospelý? Byť slobodný? Ale sme naozaj slobodní? Potraviny, voda, pôda. Korporácie vlastnia tie najdôležitejšie zložky, ktoré potrebujeme k prežitiu. Na stromoch nerastie žiadne jedlo, v potokoch netečie čistá voda. Bez pôdy by sme si nepostavili domov. Ak sa o tom pokúsite a vezmete si, čo Vám ponúka príroda, zavrú Vás. Jedno zo základných práv života a prežitia je nám týmto uprené. Tak sa radšej riadime pravidlami. Svet objavujeme cez učebnice. Roky sedíme v triedach a opakujeme, čo nám bolo povedané. Opierame sa o minulosť. Testujú nás a hodnotia ako pokusné zvieratá. Sme vychovaní tak, aby sme sa neodlišovali sa, prečo to robíme. A tak pracujeme a pracujeme až zostarneme a neostane nám čas na to, aby sme žili život pre, ktorý sme dreli. Až nadíde deň, kedy sme príliš starý na to, aby sme spravili spoju prácu. Nakoniec spočinieme na mieste odkiaľ nie je návratu. Na mieste ktorého sa štítime najviac v živote. Každý tam raz skončí. Ale je na nás ako. Naše deti záujmu naše miesta v tejto hre. Nemali by sme im ísť tým správnym príkladom? Pre nás je táto cesta výnimočná. Ale spolu nie sme nič viac ako palivo. Palivo, ktoré poháňa elitu. Elita, ktorá sa schováva za logami korporácií. Korporácií ktoré majú v hrsti celý svet. Ich predstavitelia samozvaní páni tvorstva sú častokrát Tí ku ktorým vzhliadame. Toto je ich svet. A to najcennejšie pre ich silu a moc nenájdete v pôde. Sme to my. My staviame ich mestá. My obsluhujeme ich stroje. My bojujeme v ich vojnách. Napokon peniaze nie sú to, čo ich poháňa. Je to moc. Peniaze sú len jednoduchým nástrojom nášho zotročenia. Bezcenné kúsky papierikov, ktoré nám zabezpečujú jedlo, cestovanie a zábavu. Oni nám dali peniaze a na oplátku sme im dali svet. Tam kde kedysi boli stromy, ktoré prečisťovali náš vzduch, sú dnes fabriky, ktoré ho naopak znečisťujú. Tak kde bola kedysi pitná voda, je dnes páchnuci toxický odpad. Tam kde sa kedysi zver voľne pohybovala, sú dnes farmy, na ktorých sú zvieratá chované a zabíjané z nášmu uspokojeniu. Viac ako miliarda ľudí hladuje napriek tomu, že máme dostatok jedla pre každého. Kam to všetko ide? Z celkového objemu obilia, ktoré vypestujeme, ide 70% na kŕmenie zvierat ktoré konzumujeme. Prečo pomáhať hladujúcim, keď na nich nemožno profitovať. Sme ako mor šíriaci sa po planéte. Ničíme prostredie, ktoré nám umožňuje žiť. Všetko berieme ako predajné veci, ako predmet vlastnenia. Ale čo sa stane, keď budú otrávené všetky naše rieky, keď otrávime všetok náš vzduch? Keď nebude benzínu pre naše automobily, aby sme si zadovážili jedlo. Kedy si uvedomíme, že peniaze sa nedajú jesť? Že nemajú v skutočnosti žiadnu hodnotu? Neničíme len planétu. Ničíme samotný život. Každý rok vyhynie niekoľko tisíc druhov organizmov a čas keby budeme na rade my sa neúprosne blíži. V dnešnej dobe máte 41% šancu, že dostanete rakovinu. Ochorenie srdca zabije každého tretieho človeka. Berieme recepty na lieky, aby sme predišli týmto problémom. Ale zdravotná starostlivosť, spôsobujúca smrť, je treťou v poradí za rakovinou a srdcovými ochoreniami. Hovoria nám, že všetko vyriešime, ak budeme dotovať vedu a technológiu, aby nám mohli vynájsť tabletku, ktorá nás zbaví všetkých zdravotných problémov. Ale farmaceutické spoločnosti a spoločnosti liečiace rakovinu zarábajú na našom utrpení. Manipulujú nás a zámerne poškodzujú, aby sa udržali na koni. Myslíme si, že smerujeme k lieku, ale v skutočnosti utekáme od príčiny. Sme to, čo jeme a jedlo, ktoré jeme, je čisto navrhnuté a predávané za účelom čo najväčšieho zisku. Hádžeme do seba samé toxické látky. Karmíne tým svinstvom vlastné deti v mienke, že je to správne. Telá zvierat sú nakazené chorobami a predávkované liekmi. Ale my to nevidíme. Korporácie vlastniace média to ani nechcú. Obklopujú nás obrazmi a ilúziami, ktorými nám tvrdia, že toto je realita. Je vtipné, že si kedysi ľudia mysleli, že zem bola stredom vesmíru, ale potom začali vnímať samých seba ako stredobod planéty. Ukazujeme na našu technológiu a vravíme si, akí sme vyspelí. Ale dokazujú počítače, autá a továrne skutočne našu inteligenciu? Alebo dokazujú len to ako sme zleniveli? Nasadzujeme si masku civilizovanosti. Ale keď si ju dáme dole, kto sme? Ako rýchlo sme zabudli na to, že behom posledných 100 rokov získali ženy volebné právo, že černochov sme začali brať za seberovných. Len prednedávnom sme zabíjali a spaľovali tela ľudí inej rasy, alebo vierovyznania. Správame sa ako keby sme boli vševediaci, ale pritom nám toho ešte toľko uniká. Kráčame po ulici a nevnímame svet vôkol nás, tie drobnosti, detaily ktoré sú rozhodujúce, príbehy, ktoré zažívame denno-denne. O všetkom si myslime, že sa to týka len „mňa“. Možno sa bojíme, že nie sme sami. Že sme súčasťou niečoho väčšieho. Ale zlyhávame v komunikácii. Sme stotožnení so zabíjaním prasiat, kráv, kurčiat, cudzincov z iných krajín. Ale nie sme za zabíjanie našich susedov, našich psov, mačiek a tých ku ktorým prechovávame city a náklonnosť. Nazývame iné tvorov hlúpymi. Poukazovaním na druhých sa snažíme ospravedlniť naše konanie. Ale zabíjame len preto, pretože môžeme? Pretože sme si to vždy ospravedlnili? Alebo to dokazuje akí sme v skutočnosti malí? Radšej dáme zelenú primárnym inštinktom, ako by sme mali myslieť a súcitiť. Jedného dňa náš život skončí. Naše telá zhnijú, naši potomkovia si spomenú. Skutky zašlých dní ostanú. Smrť na nás číha na každom rohu. A napriek tomu sa nám zdá byť tak vzdialená od reality. Žijeme vo svete, ktorý je na pokraji kolapsu. Vojny zajtrajška nebudú mať žiadneho víťaza. Násilie nebude nikdy odpoveďou, pretože zničí všetko, čo mu bude stáť v ceste. Ak sa zahľadíme do našich najvnútornejších túžob, pochopíme, že naše sny sa až tak nelíšia. Zdieľame spoločný cieľ. Šťastie. Ničíme svet, pretože hľadáme radosť, bez toho aby sme hľadeli do svojho vnútra. Väčšina z najšťastnejších ľudí sú tí, ktorí vlastnia najmenej. Ale napĺňajú nás skutočným šťastím iPhone, veľké domy, čí krásne a drahé autá? Odcudzili sme sa jeden od druhého. Idealizujeme si ľudí, ktorých sme nikdy nestretli. Sme svedkami úžasných vecí, ktoré zahliadneme na obrazovkách, alebo kdekoľvek inde. Čakáme na niekoho, kto nám prinesie zmenu, bez toho, aby sme sa zmenili sami. Voľby vládnych činiteľov, môžeme prirovnať k hodu mincou. Sú to dve strany tej istej mince. Vyberáme si stranu, ktorú chceme a následne vzniká ilúzia voľby a zmeny. Ale svet ostáva nezmenený. Zabudli sme na to, že politici nám neslúžia. Slúžia tým, ktorí ich dostanú, vďaka finančnej podpore k moci. Potrebujeme lídrov, nie politikov. Vo svete, kde všetci len nasledujeme jeden druhého sme zabudli na to, ako viesť samých seba. Prestaňme čakať na zmenu, ale budeme tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete. Nedostali sme sa až sem tým, že sme sedeli na svojich zadkoch. Ľudská rasa neprežila preto, lebo sme najrýchlejší, alebo najsilnejší, ale vďaka spolupráci. Už sme si osvojili a zdokonalili spôsoby zabíjania. Naučme sa teda aj tešiť zo života. Nie je to o záchrane planéty. Naša planéta tu bude aj keď tu ľudstvo už nebude. Zem existuje už niekoľko miliárd rokov Každý z nás môže byť rád, keď sa dožije 80ky. Sme len zábleskom v čase, ale náš odkaz tu ostane navždy. Často si možno želáme, žiť v čase pred počítačmi a technologickým boomom, v čase, keď sme nepotrebovali elektroniku, ktorá nás obťažuje a zväzuje. Ale je aj jeden dôvod, prečo žiť práve tu a teraz. Pretože tu a teraz máme príležitosť, akú sme tu ešte nemali. Napraviť stáročia chýb a omylov. Musíme využiť šancu kým ešte môžeme a spojiť sa a prestať sa vzďaľovať jeden druhému. Či už v dobrom, alebo zlom, naša generácia určí budúcnosť života na tejto planéte a je na nás kam ju budeme smerovať. Môžeme buď naďalej slúžiť tomuto systému deštrukcie, kým neostane ani stopa po našej existencii, alebo sa môžeme prebudiť. Uvedomiť si, že sa nevyvíjame smerom vpred, ale vraciame sa späť. Pre obrazovky pred našimi tvárami nevidíme kam mierime. Tento prítomný okamih je výsledkom toho, kam viedol každý náš prejdený krok, každý nádych, každá jedna smrť. Sme výsledným obrazom tých, ktorí tu boli pred nami. A teraz sme na rade my. Toto isté možno bude niekto písať o nás v ďalekej budúcnosti. Môžete si vybrať svoju vlastnú cestu, alebo sa vybrať už nespočetne krát vychodeným chodníkom. Je to na nás, budúcnosť nám leží priamo pri nohách. Stačí len správne vykročiť. Scenár života ešte nebol dopísaný do konca, je to otvorená kniha. Kniha šťastia. Kniha ľudstva. Sme každý spisovateľ. Je to náš príbeh. Príbeh všetkých. Len sa musíme rýchlo a hlavne správne rozhodnúť. Zostáva nám totižto už len pár strán. 

Veci, ktoré nás zničia: politika bez princípu, potešenia bez svedomia, bohatstvo bez práce, poznanie bez charakteru, podnikanie bez morálky, veda bez ľudskosti a zbožná úcta bez ochoty obetovať sa. Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.

Móhandás Karamčand Gándhí

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky