Preskočiť na hlavný obsah

Goodness & Evil



Ľudská povaha je od základu života a začiatkov histórie zlá. Človeka robí človekom len to, že zapiera svoje negatívne vlastnosti. Všetko je to o seba ovládaní. Niekto to vie lepšie iní zas horšie. Sami seba často pri stihneme, že sa nám v myšlienkach odohráva niečo čo nie je dobré. To je naše vnútro naše najhlbšie ja naša pôvodná osobnosť. Zlo voči druhému vo svoj prospech. Vďaka tomuto ľudstvo napreduje a je tam kde je. Keby sme boli na seba všetci v podstate duše milí a ohladuplní, boli by sme skoro rovnaký. Bez rozmanitosti a odlišnosti. Nebolo by kam hnať, každý by bol kým chce a mal by co chce. Jednotvárnosť a všednosti by nás odsúdili k záhube. Čomu teda vďačíme za úspech na zemi mimo evolúcie? Je to zlo. Hmotné i nehmotné negatívum, ktoré je vyvažované svojím negatívom dobrom. Dva stavy ktoré, nás smerujú k budúcnosti. Každý jeden z nás má obe tieto zložky v sebe. Obe sa u každého z nás prejavujú aj na vonok. Tieto prejavy sú vždy podmienené nejakou situáciou z vonku ktorá nás emočne naladí buď do kladú, alebo záporu. Pri hádka, krivda, ohováraní, radosti zo zadosťučinenia, láske, ľútoti, súcit. Pri každom jednom faktory sme inak vnútorné naladení, alebo rozladení. Tento stav vnútorného pocitu sa správa ako nejaké tesnenie, alebo ventil, ktorý dáva prechod dobru, alebo zlu a určuje aj ich intenzitu. Deje sa to v nás každý deň. Vďaka tomuto procesu sa formuje naša osobnosť. Meníme sa k dobrému, alebo zlému. Bohužiaľ to býva častejšie k zlému. Pokazený charakter z peňazí, spoločenského postavenia. Tešíme sa z nešťastia iných, Ohovárame, osočujeme vymýšľame nepravdy. Šírime nepravdy založené na už výmyslených nepravdách. Škodíme okoliu a čo je horšie aj svojím najbližším. Priam si želáme, aby tie nepravdy boli skutočné. Pridáme im vlastný obraz a pustíme ďalej. A tešíme sa, čo z toho vznikne. Ale pamätajte, kto peklo robí, toho peklo čaká. Ale sú ľudia, ktorí sa vplyvom prostredia v ktorom žijú dokážu obrátiť zo zlého na dobré. Toto sa deje už v menšej miere, ale predsa. Sme otrokmi svojich citov. Veľa vecí konáme nevedome a neuvedomujeme si ich význam. Nazval by som to zlozvykom, ktorého sa nevieme zbaviť. Všetky tieto zlozvyky sa prenášajú na naše deti, či už výchovou, alebo každodenným životom. Možno by sme sa mali zamyslieť, či je to správna cesta. Majte na pamäti všetko vykonané, či zlé, či dobré sa nám vráti niekoľko násobne späť. Je to istota, ktorá riadi svet. Niekto príde na rad skôr, iný neskôr. Možno si už na rade. Stojí za zváženie či nám náš mimoevolučný rast stojí, za nepokoj a zlo, ktoré nás tak baví a iným, komplikuje životy. Stačí len troška rozvahy a zdravého uvažovania a svet nám bude príjemnejší a životy jednoduchšie.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.