Preskočiť na hlavný obsah

Fenomén láska a evolúcia


Na svete existuje jeden pojem. Pojem, ktorý stojí za všetkým a predchádza všetkému. Je to niečo v čom vidíme zmysel a základ života. Rodí sa v ňom počiatok a zaniká koniec všetkého bytia.
Toto si myslíme všetci a sme presvedčený, láska je motorom celého ľudského druhu. Takto to vidia emocionálne bytosti. Skúsme si na chvíľu predstaviť pohľad z inej perspektívy . Z perspektívy bytostí, ktorým sú emócie neznáme a nedokážu definovať, predstaviť si a ani cítiť lásku. Bytosti, ktoré nie sú schopné cítiť emócie, by v určitých situáciách považovali naše chovanie za zmätočné a nehodné inteligentných bytostí. My považujeme lásku za nevyhnutnosť a oni by ju považovali za prekážku. Prekážku, ktorá zamedzuje dosahovať vyššie ciele a pokrok. Nejedná však len o lásku medzi ľuďmi ale o lásku všeobecnú. Je to pud. Pud ktorým sa máme riadiť. Pud, ktorý nám naprogramovala príroda s nejakým úmyslom. O tento úmysel sa opiera viacero možností a jedna z nich hovorí, že láska je neurologicky proces podmienený evolúciou. Ako vieme evolúcia je vývoj druhu. Evolúciou sa predierame už pred 8 miliónov rokov od čias Australopithecus Homo habilis a došli sme až sem. Väčšina populácie si myslí, že sme na vrchole a po nás nič nenasleduje, ale vývoj ešte nie je u konca. Evolúcia sa nikdy nezastaví. Vždy je čomu sa prispôsobovať. Je možné, že plánom evolúcie je aj odstránenie citov z ľudskej povahy. Tento krok by nám umožnil ešte rýchlejšie napredovanie ako do teraz, ale v tom momente svet a jeho hodnoty ako ich poznáme zanikajú a strácajú význam. Po tejto premene závratne stúpne inteligencia ľudského jedinca, naša planéta prestane trpieť kvôli nášmu konaniu. Vojny, rasové a etnické konflikty zaniknú. Stratí sa sebeckosť, chamtivosť, individualizmus a aj terorizmus. Politika zmizne a všetci budeme jeden národ, jeden druh, človek druhu Homo sapiens zaniká a bude nasledovať ďalší, dokonalejší druh človeka vo všetkých ohľadoch. Náš druh ako ho poznáme zanikne. Prídeme aj o umenie ako také, bez ktorého si dnes nedokážeme predstaviť život. Či je to hudba, výtvarníctvo, alebo iná forma tvorby umeleckého sveta. Jednota ľudstva nám zabezpečí prežitie na našej planéte, alebo mimo nej. Je ťažké predstaviť si život bez niečoho čomu teraz prikladáme najvyššiu prioritu a zároveň je základom všetkých konfliktov a nedostatkov vo svete. Nik nevie z istotou ako to bude. Do toho času keď to nastane by sme mali využiť všetky prostriedky, aby sa nám tu všetkým žilo lepšie. Ale ako každý pokus o zjednotenie a pokojné spolunažívanie ľudí je aj toto odsúdené na neúspech.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, alebo na to, čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si že…

Kraj

Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.
V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná, teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.
Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol, dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.
Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane,  ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.
Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet,  v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.
Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať, ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.
O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí, veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.
Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú, paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.
Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch, že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vl…

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.