Brána do pekla


Nedávno som na internete natrafil na článok o kolskom vrte. Pamätám si, že pred istým časov boli tejto témy plné noviny aj televízia. Kolský super vrt bol projekt započatý v 60-tych rokoch minulého storočia sovietskymi vedcami. Vedci mali v pláne preniknúť až do neprebádanej oblasti, kde sa prelínajú zemská kôra s plášťom – tzv. Mohorovičičova diskontinuita. Tá je tak hlboko 20 – 90 km pod kontinentmi, 10 – 20 km pod oceánmi. V 80-tych rokoch geológovia počas svojho bádania údajne zaznamenali hlasy ako z pekla. Existuje aj zvukový záznam s údajnými zvukmi z pekla. Po istom čase sa o tom prestalo hovoriť a nedávno sa dostala na verejnosť informácia, že to bol podvod, výmysel. Hovorilo sa o klasických konšpiračných teóriách o zastrašovaní USA a podobne. Ale toto len na okraj. Mňa v tejto súvislosti napadol jeden skutočný príbeh, ktorý sa odohral na konci druhej svetovej vojny v obci kde som vyrastal a strávil celé svoje detstvo. Príbeh je to dosť desivý, ako deti sme sa báli na to len pomyslieť. Desivé bolo na tom zvlášť to, že sme to brali ako skutočnosť.

Počas prvej svetovej vojny sa žilo ťažko. Obec, kde som vyrastal nebola síce frontovou líniou, ale Nemci sa tu preháňali hojne. Začiatkom vojny došlo k bojom aj tu. Sem tam bolo počuť zarapčať samopal. Ale nebolo to, ako ukazujú rôzne tragické zábery v televízii. Nemeckí vojaci s miestnymi ľuďmi žili v relatívnom mieri. Učili sa rešpektovať jeden druhého. Vojaci bežne pomáhali ľuďom pri práci na poliach a statkoch. Za obmenu dostávali jedlo a nocľah. Takto to fungovalo, skoro počas celej vojny. Ľudia a vojaci si na seba zvykli. Ako sa vojna blížila ku koncu a nemecká Wehrmacht pomaly prehrávala boj o strednú Európu, boli nemeckí generáli čo raz nervóznejší a často krát sa stavali proti svojim ľuďom. Generál Warlimont, ktorý v roku 1944 riadil všetky ozbrojené akcie na území Slovenska sa rozhodol potrestať každého vojaka, ktorý sa druží, alebo spolupracuje s ne-Nemcami na slovenskom území. Každý jeden mal byť označený za zradcu a mal byť zastrelený. Veľa vojakov po vypustení tejto informácie dezertovalo, niektorí ostali a hrozbu nebrali dosť vážne. Prešiel istý čas a situácia bola kľudná. Až kým v piatok 24.3.1944 na Gabriela nevtrhol do dediny peší regiment Vlasovovej armády. Generál Vlasov prebehol na druhú stranu a s celou armádou sa pridal v Nemcom. Začal sa hon. Celý deň sa z dediny ozýval krik a žalostný plač. Po celodňovom hone zajali 25 vojakov a 25 miestnych. Vlasovci si vyberali vždy najmladšieho člena rodiny kde vojak býval, plus vojak sám. Medzi miestnymi ľuďmi bolo 20 detí a 5 žien. Na noc ich zatvorili do stodoly a strážili celú noc. Na druhý deň ráno im zviazali ruky a postavili do zástupu s richtárom na čele. Sprievod smrti kráčal asi 4 km po lúkach až do lesa k čertovej skale. Pri skale postavili k sebe všetkých 50 ľudí a začali do nich páliť. Štekot samopalov sa ozýval po okolitých dolinách a hlásal odkaz smrti. Vlasovci bez prestávky pálili do ľudí, kým posledný nepadol. Čertova sklala bola celá zaliata krvou. Z kopy bezvládnych detských a ženských tiel tiekol doslova potok krvi, ešte sto metrov dole lúkou. Richtár držiac zakrvavené, bezduché telíčko svojho jediného syna, padol na kolená a preklínal Vlasova aj jeho vojakov. Jeho srdce z temnelo a naplnilo sa nenávisťou. V tom zaprašťalo a z jasného neba udrel do čertovej skaly blesk. Ohlušujúca rana rozpolila skalu, z ktoré vyšľahli plamene a oslepili vojakov, ktorých nezabil blesk. Tí začali bezhlavo strieľať okolo seba a pobili sa navzájom. Po pár sekundách zostalo ticho. Na zadymenej čistinke sa vynímala len postava kľačiaceho a plačúceho richtára. Po potoku krvi ostal len spálený pás ničoho.

Ešte v ten deň nechal richtár pochovať svojich dedinčanov. Po tejto udalosti požiadal richtár všetkých nemeckých vojakov, ktorý stihli trestu ujsť, aby odišli a pobrali sa vlastnými cestami. Ani jeden z nich sa mu neodvážil postaviť na odpor. Ten človek, čo sa vrátil z pochodu smrti už nebol tým ústretovým a priateľským richtárom. Z očí mu sršalo niečo diabolské a išiel z nich strach. V nedeľu hneď druhý deň po pohrebe na pravé poludnie, sa richtár vybral k čertovej skale. Do stredu prasknutých polovíc skaly vytesal vlastnoručne písmo v neznámom jazyku. Keď richtár dokončil písmo, otočil sa k dedine, ako keby sa chcel rozlúčiť a vrazil si klin, ktorým tesal priamo do srdca. Z čertovej skaly sa ozval prestrašný rev a richtár padol k zemi mŕtvy. Keď ho išli miestny hľadať našli len klin a kameň . Hovorí sa, že si richtárovo telo vzalo samo peklo. Vraj keď držal mŕtve telo syna v rukách upísal diablovi dušu za pomstu. V roku 1946, presne 2 augusta bol V Moskve za vlastizradu popravený sám generál Vlasov. Presne v ten deň počuli dedinčania streľbu od čertovej skaly. V ten deň zmizlo aj richtárove písmo z čertovej skaly. Nik to nestihol dešifrovať, nik teda nevie, čo tam bolo napísané.

Všetci vedia ale, že kolo čertovej skaly sa dejú čudné a nevysvetliteľné veci. Skala tam stojí do dnes z miest kde tiekol krvavý potom vyteká neznáma zapáchajúca kvapalina. Výskumníci robili aj rozbory a prirovnávali to k tekutine, čo vytekala z hrobky grófa Pálfiho v Bojniciach. V okolí čertovej skaly nenájdete žiadnu zver, je tam ticho bez života. Rôzny dobrodruhovia sa snažili liezť na ňu. Buď sa dolámali, alebo sa im stalo niečo, o čom nechcú hovoriť. Podľa domácich plynie aj čas rýchlejšie medzi polovičkami skaly. Miestny rozprávajú o dvoch bratoch, ktorý prišli z Ameriky navštíviť rodičov a šli k slávnej skale na prechádzku. Jeden z bratov, ktorý sa odvážil medzi polovičky sklady, náhle zmizol. 14 dní ho nebolo. Po príchode domov mal na náramkových hodinkách o 14 dni posunutý dátumovník. Tvrdiť, že tam bol nanajvýš 5 minúť. Jednému bačovi sa zatúlala ovca. Ovcu našiel medzi skalami, vzal ju na ramená a odniesol na salaš. Salašníci ho vítali ako spasiteľa. Spočiatku nevedel, čo sa deje. Potom sa dozvedel, že bol 20 dní nezvestný. Toto miesto je priam magnetom pre samovrahov. Prípady samovrážd v okolí čertovej skaly nedokážem ani na oboch rukách spočítať.

Dnes tam nik nechodí, ani drevo sa tam neťaží. Kto môže sa tomu miestu vyhýba. Miestni ľudia to miesto nazývajú bránou do pekla. Z času na čas sa povráva, že tam niekto niečo videl, alebo počul. Čertova sklala je opletená množstvom legiend a bájok, niektoré môžu byť prifarbené, iné zas nie. Toto je verzia, ktorú nám večermi rozprávali staré matere, počas pálenia ohňov. Niečo na tom bude.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša

Slzy z lásky