Slzy z lásky


Zuzka sa prebudila na štebot vtáčikov, ktoré poletovali popred oblok a naťahovali o kúsok oschnutého chleba. Vyskočila z pod periny na rovné nohy, oviazala si zásteru a utekala do komôrky po drevené vedro. Chalúpka rozvoniavala čerstvou kávou, čo mi mať skoro ráno postavila na pec, pred tým ako odišla do dediny. „Nesmiem zabudnúť Stračku vyčesať, ako mamka prikázali, pokarhali by ma“. Hútala si popod nos. Rázom sa v behu otočila a vzala z police česák a zastrčila do zástery. Rezko vybehla z kuchyne von a tenučko zhíkla ako ju ranná rosa zastudila na nôžkach. Usmiata za chichotu bežala k potôčiku nabrať vody pre Srtačku. Po ceste späť stretla tetu Žofku. „A čo tak z vesela Zuzižka moja“? „Teta dnes je najmilší deň môjho života“. Stískajúc, radosťou ruky z sebe hovorí Zuzka. „A čože sa má dnes stať, keď je ti dnešný deň najmilší“? „Tato dnes prídu z pánskeho domov a Tomáško môj ho chce dnes žiadať o ruku moju“ odpovedala nadšene Zuzka. „Ešte sa ty moc neteš dieťa moje, až sa mi neutrápiš žiaľom“. Odpovedala teta Žofka. Zuzka ako by to prepočula. Rozlúčila sa s tetou, schytila vedro s vodou a utekala do chlieva Stračku napojiť a vyčesať ako mamke sľúbila. Zuzka bola jediná dcéra kováča Zubaja, ktorý bol váženým majstrom v chotári a pracoval až na pánskom. Celé mesiace bol na preč, len pár krát do roka sa vracal domov, aby obriadil chlapské práce okolo domu a v hore. Zubajovci, žili skromným životom na samote pod lesom, kraj dvora lemoval, krištáľovo čistý potôčik plný života. Žblnkotal radostne, až pri srdci hrialo. Okolo domu sa rozprestierali voňavé lúky, keď sa človek nadýchol mohol len hádať, vôňu akého kvetu mu to vetrík privial pred nos. Nad lúkami sa týčila hustá majestátna hora, ktorá hučala ako byvol keď sa do nej oprel vietor. U Zubajovho domu ponúkala príroda to najkrajšie zo seba. Ako Zuzka dočesávala kravku, počula v diaľke gágať husi starého Rajnohu. To bolo znamenie, že sa mamka vracia z novodedinského jarmoku. Mamka sa pomaly blížila k domu. Tu ju už rozjarené dievča vítalo. Vytrhla mamke batoh z ruky. „Ukážte mamko, odmením Vás“. „Opatrne dieveko moja, čo sa ti dnes porobilo“? „Ale nič mamko na otca sa teším, však dnes prídu z pánskeho, však“? „ Aj Tomáš dnes večer príde“. „Má niečo dôležitého na srdci“. „Chce Vás požiadať“. Zjujkala, poskočila a stratila sa v kuchyni. „Ach ty vetroplach, pojašený jeden“ s úsmevom kričala za Zuzkou mamka. „Stračenu si napojila a vyčesala, ako som Ti kázala“? „Áno mamko všetko je obriadené ako ste si želali“. „Dobre moja, tak máš voľno a ja idem na posúch zamiesiť, ako má tvoj otec rád, bude unavený a hladný“. Zuzka vybehla z dvora a išla sa túlať po lúkach a lesoch. Spievajúc a poskakujúc sa celý deň tešila na Tomáša a príde večer o jej ruku otca žiadať. Predstavovala si rozpravy, akú budú mať radosť, že práve ju chce Tomáš za, ženu. „Veď je to dobrá partia“. Pomyslela si. „A aj ma miluje veľmi“. „Viac ako svoj život hovoril“. „Vraj ho za mňa aj položí ak bude treba“. Hovorila si Zuzka v duchu. Tomáš bol švárny modrooký mládenec. Bol synom mäsiara Gábora z dediny. Jeho otec bol dôležitý človek, mali veľké majetky a Tomáš spieval každú Nedeľu v kostole. Zuzka nevedela na nič poriadne myslieť celý deň, zdržiavala sa v blízkosti chalupy, aby videla na cestu. Ako čas plynul a voda v potôčiku tiekla, deň sa chýlil ku koncu, začalo sadať šero a prikrylo lúky do matného zamatu. Zuzka už bola na ceste domov, keď začula erdžanie otcovho koňa Pejka. Dievča zrýchlilo, krok. Vtrielila do chalupy a hodila sa otcovi kolo krku. „Vítam Vás doma tato, ako rada Vás vidím“. „Ale si mi vyrástla do krásy dcérenka moja“. Hladil ju otec po jemnej tváričke a do tváre mu vyhŕkli slzy. „ Zuzička, choď prosím Ťa obriadiť nášho Pejka, máme za sebou dlhú cestu“. „Potrebujem sa s mamkou o samote porozprávať“. Zuzka prikývla a pobrala sa obriadiť Pejka. „Tato, dnes príde Tomáš Gáborovie a chce s Vami vyprávať“. Otec mlčky pobúchal dvernú fajku o stôl a vyšiel pred bránku zapáliť si ju. Zuzka ho naliehavým pohľadom čakajúc odpoveď sledovala. Bolo ticho. Atmosféra v dome sa náhle zmenila. Vzduch by sa dal nožom na maslo krájať. Zuzkina radosť sa náhle vytratila a mala zlé tušenie. „Pozri sa čo som našiel vonku“ povedal otec ako vchádzal dnu. Za ním sa zjavil Tomáš. Sňal klobúk a zavinšoval všetkým pekný večer. „No pod ďalej Tomáško“ pozvala ho ďalej. „Posaď sa u nás syn môj milený“. Tomáš sa posadil a hodil usmiatym pohľadom po Zuzke. V tom momente sa jej rozplynuli všetky chmáry a na otcovu reakciu na Tomášovu návštevu rázom zabudla. Mamka ukrojila posúch a ponúkla mužovi aj Tomášovi, naliala aj za črpák kyslého mlieka obom. „Posilnite sa chlapi, až Vás reči neunavia“. Povedala. Chlapi sa bez rečí postili do jedla. Bolo počuť iba občasné rumázganie a srkanie mlieka. Tikot kukučkových hodín a prašťanie dreva v peci boli najhlasnejšími zvukmi v kuchyni. Zuzka si v tichosti žmolila zásterku a čakala kým chlapi dojedia a Tomáš sa bude môcť konečne vysloviť. Keď otec buchol črpákom posledný raz o stôl, Tomáš mal úž dávno dojedené. Chystal sa na počin, kvôli ktorému meral cestu k Zubajovcom. Postavil sa a za úklonu sa pozdravil ešte raz. „Mamko a tatko, dovoľte mi prosím vysloviť sa aj pred Vašou Zuzičkou z tohto zbožného želania“. „Žiadam Vás tu pred pánom bohom o ruku vašej dcéry Zuzky a sľubujem, že sa o ňu budem príkladne starať“ „Vašu Zuzku milujem viac než vlastný život“. Moji rodičia sú už zrozumený a dali mi požehnanie“. „Tak tu stojím pred Vami teraz úprimne a žiadam o požehnanie aj Vás mamko a tatko“. Tomáš sa posadil. Starý Zubaj pozeral do prázdna. Oči sa mu leskli vo svetle ohňa presvitajúceho cez vrátka pece. Bolo vidno, že mu ide na plač. Hromové ticho znepokojovalo všetkých v kuchyni čo raz viac. Tomáš sa znova postavil a riekol: „Tato, vyrieknite niečo prosím, požehnáte nám do života“? „Čo je to dnes za módu“? Zrúkol Zubaj. „V našej rodine vyberajú ženícha rodičia dievčaťa“ Rozprával ďalej hlasno. Zuzka od zaskočenia akoby onemela. „Ale otec“! Zmohla sa. „A ty čuš“! Okríkol ju otec. „Kto to kedy videl, ženícha si sama hľadať“? „My sme Ťa vychovali a my Ťa aj vydáme“. „Ja som Ti ženícha už našiel“! V tom sa Tomáš už poberal z kuchyne von. Medzi dverami sa ešte otočil z hnevom sa pozdravil a odišiel. „A ja nikoho iného nechcem“! Odpapuľovala Zuzka k otcovi. „A vezmeš si ho, vezmeš si syna Župana Matejova, už som Ťa sľúbil a moje slovo platí“!!!. „A nevezmem“!!! Kričala na otca Zuza. „Prac sa mi z oči ty sopľaňa“! Vyháňaj ju otec. Zuzka sa schytila a vybehla von do stodoly ukryť sa do sena. Hlasom plakala celú moc. Mamka ju veľa krát išla v noci volať, až ide spať do chalupy. Odpoveďou bol len horkostný nárek. Zuzka celú noc nezažmúrila oka. Spriadala plány, ako utečie spolu s Tomášom niekde do hôr a tam budú spolu žiť. Bola rozhodnutá nepodriadiť sa otcovmu príkazu. Ráno keď kohút ohlásil začiatok dňa vyšla Zuzka z stodoly, odhodlaná povedať otcovi, že je rozhodnutá neposlúchnuť ho. Ten už zapriahol Pejka do rebrináka. Zuzka sa ani nestihla nadýchnuť, keď to otec ráznym hlasom prikázal dcére. „Zuza choď sa umyť, preobliecť až nevyzeráš ako žobráčka“. „Ideme za Matejovovým synom, tvojím ženíchom“. „Je čas, aby ste sa už poznali“. „Nie nikdy“. „Radšej sa zabijem“ skríkla Zuzka a vybehla z dvora mieriac do pasienku pod horou. Starý Zubaj sa snažil za Zuzou utekať. Ťarbavým behom sa škriabal hore kopčekom do pasienka. Videl na ňu, ale nedobiehal ju. Zuzka pišťala až ho v ušiach rezalo. Zastavila sa pri mohutnom smreku, kde chodia ľudia z dediny z nešťastnej lásky nariekať. Dopachtený Zubaj od zúrivosti vykríkol“ Radšej Ťa samotnému diablovi dám, ako by si sa mala za Gábora proti mojej vôli vydať“. V tom momente sa roztvorila zem, vyšľahli zelené plamene a Zuzka sa prepadla pod zem. Keď Zubaj dobehol k smreku kde láskou trápení nariekajú, začala z pod neho vytekať voda. Zubajovi v tej chvíli ako zazrel vodu vytekajúcu z pod stromu puklo srdce od žiaľu.

Od tej doby ľudia hovoria, že prameň čo vyviera s pod stromu sú Zuzkine slzy z nenaplnenej lásky. Stále plače za svojím milým Tomášom. Plače a čaká na neho, aby mohli spolu odísť do večnosti. Ak ste láskou strápení budete dosť potichu a priložíte ucho k kmeňu smreka začujete tichú pieseň vody o trápení láskou a smutnom konci, jednej dievčiny, čo dokázala milovať až za hrob.



Môj milý do oči tebe len hľadím.
Kvôli tebe aj život vlastný zmarím.

Bojovala som ja za nás oboch,
aby sme sa streli aspoň v hroboch.

Naša láska večná je,
sťa ta hviezda čo nikdy nezhasne.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kraj

Pravá duša