Preskočiť na hlavný obsah

Kraj


Kraj môj domovina krásna, čo si v skutku jediná,
hrdá to zem, potom práce a krvou bojov zcedená.

V časoch dávnych, slávnych bola si aj slobodná,
teraz v špine vlád a smrade mocí pevne si zovretá.

Národ čo v diaľave minulostí hrdý a svorný bol,
dnes hnije ako v upírovom srdci zaťatý bukový kôl.

Vladári a mocipáni smejú sa Ti do zvrásnenej tváre, slovenský pane, 
ako ľahko a bezdostižne vedia vykoristiť a zodrieť tie naše dlane.

Praded môj čo dal kraju celý svoj život radosti v nádeji na lepší svet, 
v hrobe padlom preklína tú chamtivosť, svojho pokolenia priek.

Sedieť len chcem na našej hrude a pocit istoty mať,
ten však skrz skutky mocnárov môžem len vo sne mať.

O svoj rod sa neustále bojím, čo budú len jesť, či len budú bosí,
veď každým dňom ma mesiac s hviezdou krvou zaliaty k smrti desí.

Z druhej strany s poza šírych vôd, čo až za obzor siahajú,
paprčí sa s červeným vlasom muž, čo zo skazou ho spájajú.

Že vezme právo môjmu rodu dýchať do pľúc čistý vzduch,
že jeho zemi nebude nik kázať, zemi kde vládne pekla duch.

Jeho krik nič neutíši, azda mesiac s hviezdou vtelený v krvavú páľavu,
to však kraju môjmu a rodu, ľudu v ňom nijak neposkytne v strasti úľavu.

Mocipánom naše vrásky voľné sú, pozorujú z výšin zo smiechom túto hru,
ako sa mravce slovenské životom s nástrahami trápia sa a do úmoru drú.

Nechcem ja viac trápiť, život sebe a rodu ničiť kvôli pánom,
Povstať všetci a zomknúť národ musíme hneď rázom.

Veď Slovač silná je pevná ako skala a pružná jak tá jedľa,
ukážme kto sme a poďme zhodiť špinavého pána z toho sedla.

Bez pána špiny je zdravý kraj a čistý štart čo čaká nás,
vyberme si novú moc s pomedzi ľudí svorných z nás.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravá duša

Umy mi slzami pravdy zrak, ukáž mi kam patrím, 
kde svoje miesto mám, kým nespáli moju dušu drak.

Hľadám sa, tápem v tme,
neviem kde som, asi uväznený v desivom sne.

Svetlo reality v stratenosti stále márne hľadám,
pri každom pokuse z temnoty ujsť na kolená padám.

Keď vstať sa mi podarí a meriam diaľavu k svetlu pravdy zhora,
tak ukáže sa zloba čertu blízka, čo ma skolí na zem znova .

Usmieva sa, podáva pomocne tváriacu sa ruku,
no však ja vidím ten pekelný plameň v jej oku.

Bež len preč diablov syn, ja postavím sám sa zas,
zatočím potom s tebou aj s každým, kto pokúsi sa zas.

Posilnený oporou, čo u mne podobných našiel som nečakane,
brázdim vlnobitie osudu ako sám som zaumienil si, tak sa stane.

Odradiť sa nikdy nedaj, a rečiam ostrým never, je to klamstvo, čo do srdca Ti rúbe,
pomôže Ti vždy len krásna duša vrelá, čo vidí sama seba v tebe.

Čo je štastie?

Čo je to šťastie? Nad týmto pojmom som sa zamýšľal už veľa krát vo svojom živote. Vekom sa mení aj môj postoj na šťastie, ale to čo mňa/nás robí šťastnými. Neexistuje univerzálny vzorec šťastia. Šťastie poníma každý po svojom. Nechcem písať o ľuďoch a tom čo koho robí šťastnými a písať čo je správne a čo nie. V podstate je správne všetko, lebo to všetko robí niekoho šťastným a to je vlastne aj podstata šťastia. Chcem sa podeliť o svoj vlastný pohľad na šťastie a na to ako sa vekom menilo. Možno sa v tom niekto z Vás čitateľov nájdete.
Keď som mal asi 17 rokov začal som sa zamýšľať nad životom a jeho podobou. Čo by som pre seba chcel, ako by som chcel žiť. Odborné komentáre „dospelých súkmeňovcov“ typu: „Čo taký sopliak vie o živote“. „Veď on sám nevie, čo chce“, mi dosť vadili. Normálne by som teraz mal začať nadávať, že akí boli povýšení, ako ma ponížili a podobne. Ale nič také. Mali pravdu. Moja predstava o živote bola vtedy ešte zasadená v hustej hmle. V tých časoch som si želal, l…